Operácia proti Madurovi kopíruje inváziu do Panamy na prelome rokov 1989/1990, keď Američania obvinili diktátora Manuela Noriegu z narkoterorizmu a postavili ho v USA pred súd. Podobné obvinenie sa ušlo i bývalému honduraskému prezidentovi Juanovi Hernándezovi, ale pri ňom si USA počkali na vypršanie mandátu a honduraská vláda ho vydala v roku 2022 sama. V roku 2024 ho americký súd odsúdil na 45 rokov, no pred mesiacom dostal milosť od Donalda Trumpa.
Viniť zo všetkého Trumpa, ako sa stalo teraz módne, je falošné. Argumenty Washingtonu o chemických zbraniach pred inváziou do Iraku v roku 2003 boli od začiatku postavené na vode, pritom mnohí štátnici a vplyvné osobnosti ich prijali bez zrnka pochybnosti. Hoci vyslanie amerických ozbrojených síl do Sýrie pred cca 10 rokmi na boj proti Islamskému štátu bolo z morálneho hľadiska oprávnené, aké silné právne argumenty mal demokrat Barack Obama? Proti Afganistanu, Iraku, Líbyi či Sýrii sa konalo hoci s pochybnosťami, ale predsa len v súlade s medzinárodným právom, čo nakoniec dosiahol Západ? Trump je síce neotesaný, ale vymyká sa z línie?
A nejde iba o povojnové zásahy počínajúc Guatemalou. Monroeova doktrína bola prijatá už pred 200 rokmi. Podľa nej si Washington vyhradzoval právo robiť „poriadok“ na západnej pologuli, teda na americkom kontinente. Americký generálmajor Smedley Butler v 30. rokoch 20. storočia na turné po USA farbisto rozprával, ako sa podieľal na presadzovaní amerických záujmov silou v Nikarague, Mexiku, Hondurase, Dominikánskej republike, na Haiti a Kube či dokonca v Číne.
Kto si myslel, že povojnový svetový poriadok bude trvať večne a že nastal koniec dejín, by mal konečne vytriezvieť. Dejiny sa neskončili, svet sa podstatne ekonomicky i technologicky zmenil. Kto sa neadaptuje (EÚ), prehrá.
A francúzsky spisovateľ, nositeľ Nobelovej ceny, Anatole France vo svojej slávnej satire Ostrov tučniakov z roku 1908 jedinečne opisuje dôvody amerických zákonodarcov na inváziu do tej či onej krajiny. Niečo nové pod slnkom?
Čo sa však vo Venezuele zmení? Venezuela nie je demokratický štát, to by si všetci kritici USA mali uvedomiť, no medzi ne nepatria ani mnohé „spojenecké“ štáty na Blízkom východe. Vo viacerých latinskoamerických krajinách boli pri moci ľavicoví prezidenti, ale po voľbách svoju moc stratili, voľby sa nefalšovali ako vo Venezuele. V Brazílii sa dokonca prezidentskí rivali zatvárajú, no demokracia pokračuje. Venezuelčania si zaslúžia lepší osud. Zvaľovanie problémov ekonomiky iba na americké sankcie kríva na obidve nohy.
Ide však Washingtonu o osud obyčajných ľudí? Minister zahraničia Marco Rubio naznačuje, že na nové voľby si treba počkať. Trump sa vyhráža dočasnej prezidentke Delcy Rodrígeuzovej, vyhlasuje, že teraz USA riadia Venezuelu. To je, samozrejme, nemožné. A nejde ani tak o ropu, Venezuela sa na svetovej ťažbe podieľa iba 1 %. Washington má asi chuť na bohaté nerastné bohatstvo a vzácne zeminy (rovnako ako na Ukrajine). Je to strategický záujem svetovej veľmoci. To je totiž reálna geopolitika.
Kto si myslel, že povojnový svetový poriadok bude trvať večne, alebo stovky rokov, a že nastal koniec dejín, by mal konečne vytriezvieť. Dejiny sa neskončili, svet sa podstatne ekonomicky i technologicky zmenil. Kto sa neadaptuje (napríklad EÚ), prehrá.
