Európski politici si zrejme až teraz začínajú uvedomovať, akým Pyrrhovým víťazstvom bolo prakticky nekritické spojenectvo s USA a ich bojom o mocenskú hegemóniu, špecificky v posledných troch dekádach. Po druhej svetovej vojne, najmä však po rozpade Berlínskeho múru, sa toto spojenectvo pre Európu postupne zmenilo na vzťah nesvojprávneho vazala s imperiálnym kolosom, ktorý sám vzišiel z vízie o nadradenosti európskeho sveta a ktorý bol a je kedykoľvek ochotný tento svoj status premietať do celosvetovo platných ekonomických zákonov a s nimi súvisiacich vojen.
Grónsko ukazuje, že systém „ohnivá voda pre červený indián“, ktorým Európania rozložili pôvodné americké spoločnosti a nanútili im podriadenie sa kapitalistickému vlastníctvu, je pre posteurópsku spoločnosť prirodzenou súčasťou dobývania sveta úplne identicky ako v 16. storočí: vtedy sa v európskom práve uzákonilo, že keďže pôvodní obyvatelia Amerík nemajú k pôde a územiam vlastnícky vzťah, pôda a pozemky automaticky patria – nám!
Je veľmi pravdepodobné, že nebyť Trumpovho oznámenia, že si berie Grónsko, lebo ho „potrebuje“, Európania by nad únosom venezuelského prezidenta Nicolása Madura a vyhrážaním sa viacerým krajinám Strednej a Južnej Ameriky nielen prižmurovali oči, ale ho aj otvorene schvaľovali. Ale kde sú v spore Európy a Severnej Ameriky v tom celom samotní Grónčania? A čo nám ich situácia vlastne oznamuje o súčasnom svete a „bezpečnosti USA“, ktorú spomína Trump?
S históriou siahajúcou do čias osídlenia Amerík Inuitmi sa grónska kultúra dlho vyvíjala podobne ako v Severnej Amerike – bez spojitosti s európskou kultúrou a jej vlastníckymi vzťahmi. Od vikinských čias prichádzali aj noví obyvatelia a kresťanstvo, ale až v 18. storočí sa Grónsko stalo obeťou moderného európskeho kolonializmu, z čoho bohatli Dánsko, Holandsko, Nórsko aj Nemecko. Grónsko získalo autonómiu od Dánska až roku 1979, ale napriek predchádzajúcim násilným kolonizačným praktikám si až dodnes uchovalo špecifický predeurópsky vzťah ku krajine, ktorý vylučuje alebo obmedzuje súkromné vlastníctvo. A práve v tomto – len s malým zjednodušením – sa dá povedať, je zakopaný pes dnešného boja euroatlantického sveta o Grónsko.
Trump 56-tisíc Grónčanov vonkoncom neberie do úvahy a v Európe sa viac hovorí o útoku na Dánsko ako na samotné Grónsko. Návrh, že každý Grónčan dostane od USA 100-tisíc dolárov, aby si mohol kúpiť „svoj pozemok“, sa okrem hnevu Grónčanov, z ktorých drvivá väčšina nechce dopadnúť ako Severoameričania (pôvodní) v Kanade a USA, isto stretol aj s výdatným rehotom. Grónsko ukazuje, že systém „ohnivá voda pre červený indián“, ktorým Európania rozložili pôvodné americké spoločnosti a nanútili im podriadenie sa kapitalistickému vlastníctvu, je pre posteurópsku spoločnosť prirodzenou súčasťou dobývania sveta úplne identicky ako v 16. storočí: vtedy sa v európskom práve uzákonilo, že keďže pôvodní obyvatelia Amerík nemajú k pôde a územiam vlastnícky vzťah, pôda a pozemky automaticky patria – nám!
Z toho vyplýva aj logika, podľa ktorej Grónčania na rozhodovanie o svojich zdrojoch nemajú právo, lebo to „nedokážu“. V súlade s tým Trump oprášil aj „obranu národnej bezpečnosti USA“, ktorá začiatkom 19. storočia vznikla z vtedy ešte úprimného severoamerického rasizmu, po povstaní na Haiti. Severoamerické vlády sa zľakli, že by im „farebná pliaga“ podľa jeho vzoru znepríjemňovala kapitalistické výhody ľubovoľného osvojovania si zdrojov.
Skutočným ohrozením národnej bezpečnosti, o ktorom Trump hovorí, preto pre neho v Grónsku nie sú ani náhodou vymyslené ruské ani čínske lode. Na dosiahnutie svojich bezpečnostných záujmov nepotrebujú získať politickú kontrolu nad Grónskom – od 50. rokoch tam majú svoju základňu Pituffik (predtým Thule).
Je to „pliaga“ Grónčanov, ktorí sťažujú prístup ku krádeži prírodných zdrojov. Na rozdiel od mnohých iných sa ich nepodarilo ani kúpiť ohnivou vodou, ani presvedčiť, že technokratický vojenský kolos ponúka ich životom to, po čom oni sami túžia.
