Hodiny sústredene hľadel do ohňa na lúke, odfotografoval si dômyselnú konštrukciu latríny a niekoľkokrát spod kopca priniesol pitnú vodu, ktorú nechcel vypiť neprevarenú. Po dvoch dňoch mĺkvej kontemplácie odišiel. Po známej nám potom odkázal, aby pozdravovala „tých milionárov“. Argumentácia nedorozumením bola zbytočná – u nich sa vraj je len to, čo sa kúpi v obchode bezpečne zabalené v liečivých vrstvách civilizačne vyspelejšieho plastu (tú iróniu tam dodávam ja). Ktokoľvek, kto má priamy kontakt s rastlinami, s pôdou, so zvieratami a s ľuďmi, musí byť excentrik, ktorý od nudy z tučného konta nevie, čo so sebou.
Na nášho milého návštevníka z inej planéty som si spomenula teraz, keď som sa dozvedela, vraj vojna medzi „civilizáciou“ a „dedinskými dezolátmi“ sa presunula na bojisko slovenských internetov. Týka sa kritiky automatických pokladníc, proti ktorým sa vymedzujú „dezoláti“, proti ktorým sa zas vymedzujú milovníci akéhokoľvek technického špásu, ktorý je síce „drahší, ale zato menej užitočný“ (parafrázujúc Oscara Wilda). Z intenzity a vážnosti bojov nie je vylúčené, ktovie, že živá predavačka za pokladnicou sa onedlho stane rovnakým symbolom zaostalosti ako dobrovoľné ukladanie metabolických spomienok na pravek do latrín všade na východ od jadra civilizácie.
Internetové tímy proti automatickým pokladniciam „z dezinformačných kanálov“ vraj nie sú brigádnici, čomu satiricky kontrujú objektívni zástancovia progresívnych hodnôt, že nie sú ani maratónci, aby behali po obchodoch. Ako podotkol odborný asistent na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského Pavol Hardoš, súboj na webe sa stáva vecou kmeňa s cieľom ponížiť, kým pointa uniká a – automatizácia pokračuje.
Z intenzity a vážnosti bojov nie je vylúčené, ktovie, že živá predavačka za pokladnicou sa onedlho stane rovnakým symbolom zaostalosti ako dobrovoľné ukladanie metabolických spomienok na pravek do latrín všade na východ od jadra civilizácie.
Bez toho, že by ktokoľvek vedel objektívne povedať, aký je vlastne úžitok z cieľavedomej individualizácie spoločnosti a koľkí „milionári“ majúci najradšej priamy kontakt so živými ľuďmi bez ohľadu na vek (nie každý mládežník nutne spája robotizáciu humanity s pokrokom) tento beh za civilizačne vyspelejším „plastom“ rušením sociálnych väzieb považujú za správanie monštra doktora Frankensteina.
Áno, ak správcovi obchodného reťazca položíte otázku, či sú ľudia s automatizáciou platenia spokojní, zvyčajne, pochopiteľne, napríklad odpovie, že tomu nasvedčujú čísla, a že veď keby do toho boli zákazníci tlačení, tak by tak neplatili. Alebo vám sociológ či sociologička potvrdia, že spokojní ľudia to nebudú riešiť verejne na sieťach. Málokto však už pripomenie, že ani drvivá väčšina nespokojných.
Zvyčajne ľudia využívajú elektronické pokladnice, pretože v bežných nesedí viac ako jeden pokladník/čka, a ak je k dispozícii desať voľných elektronických, je to už forma nátlaku, ktorému sa nedá vyhnúť a proti ktorému sa ozve málokto. (Nevraviac o tom, aký pocit k prináležaniu „k vyspelému svetu“ sa vás zmocní vtedy, keď vás v hoteli namiesto recepčných „privíta“ ich skvelá a najmä neľudská „náhrada“.)
Povestné sťažovanie sa na lampárni by vás stálo nevyhnutný infarkt a na sieti tému aspoň vnesiete do priestoru (kafkovsky). A tak niečo, čo sa prezentuje ako prejav slobodnej vôle, je len cesta k prijímaniu nielen automatických pokladníc, ale aj automatizovaného myslenia a rozbitých sociálnych väzieb.
