Starý svet sa však začal rozkladať už dávno: masívnou nelegálnou migráciou, covidom, vojnou na Ukrajine, konfliktmi na Blízkom východe a najmä prudkým technologickým vývojom, ktorý „prekopal“ globálne ekonomické vzťahy. Trump namiesto toho, aby sa snažil rozrastajúci oheň ohraničiť, vlieva do neho čoraz viac oleja.
Na začiatku mal dva veľké ciele: skončiť vojnu na Ukrajine a urobiť USA opäť priemyselnou veľmocou. Na jar si vybral neobvyklý nástroj na dosiahnutie cieľa: svet šokoval hrozbami zavedenia brutálnych ciel. Bola to vyjednávacia taktika, ktorá zabrala, nakoniec sa všetky štáty nejako dohodli. Trump uspel, americká ekonomika sa nezrútila, ako sa veštilo v „zaručených“ predpovediach.
Ekonomika USA má rast vyše 4 % a inflácia je pod 3 %, kým európska (zmietaná Green Dealom a nedostatkom reflexie) má síce infláciu o jeden bod nižšiu, ale rast HDP je iba 1,4 %. Nemecko – bývalý motor európskej ekonomiky – je na tom dramaticky horšie: rast sa blíži k nule. A Francúzsko je na tom len o niečo lepšie – rast HDP je 0,7 %. Naopak, čínska ekonomika zaznamenala za uplynulý rok nárast o 5 % a inflácia nedosiahla ani 1 %.
Trump to vidí, tak sa potom aj správa k európskym lídrom. Ani Macron, ani Merz, ani Starmer nedokážu často nielenže s Trumpom hovoriť, ale nevedia ho „uzemniť“ argumentmi a myšlienkami. Sú prosto slabí lídri. Nehovoriac o Ursule von der Leyenovej, ktorá práve čelí v europarlamente štvrtému odvolávaniu za posledný polrok. Európa sa len bráni, tvrdošijne trvá na starom svete, nepredkladá na stôl alternatívu.
Ak však bude nevypočítateľný prezident pokračovať v nasadenom „vražednom“ tempe, skolabuje. A skončí možno skôr, ako predpokladal.
Odráža sa to v rokovaniach o mieri na Ukrajine. Európa sa rozhodla Putina úplne ignorovať (už konečne obracia), presvedčená, že ekonomické sankcie Rusko položia. Hlavné slovo prenechala Trumpovi. No jemu sa druhý hlavný cieľ nepodarilo splniť, pretože Putina zle „prečítal“. Hoci niekedy dá na rady európskych lídrov, má pocit, že mu hádžu polená pod nohy.
Extrémne samoľúby a pyšný americký prezident sa potom správa urazene. Najnovšie sa ponosuje, že Nóri (teda Európania) mu neudelili (neprávom) Nobelovu cenu za mier napriek tomu, že ukončil osem vojen. Treba objektívne uznať, že bez neho by mier v Gaze nebol a v počiatkoch uhasil viacero požiarov. Lenže zbytočný, hoci perfektne vojensky uskutočnený, únos Madura bol skôr gól do vlastnej brány. Hoci v inej situácii by našiel pochopenie, teraz sa spomína iba porušovanie medzinárodného práva. Uvidíme, kam venezuelské dobrodružstvo ešte povedie.
Často musí prekrývať problémy na domácej scéne. Protesty proti kontroverzným opatreniam, neraz sprevádzané brutálnymi zásahmi, či samopašné vládnutie logicky naberajú na sile. A keď aj niečo urobí dobre, dokáže si to skaziť: v Gaze bez oznámenia Izraelu vymenoval členov Rady mieru (miesto ponúkal vraj i Putinovi), nie však zadarmo – zúčastnený štát by mal zaplatiť jednu miliardu dolárov.
Najmä nepochopiteľnú chuť na Grónsko, keď USA môžu na ostrove založiť toľko vojenských základní, koľko sa im zachce, a hrozba pretrhania posledných priateľských pút s Európou už riadne vytáča i republikánskych kongresmanov.
Trump je trochu čudný, neotesaný, no má svoje ciele a ide si za nimi. Nie všetky sú také zlé, ako sa píše. Prečo však tak silno tlačí na pílu, zostáva záhadou. Snaží sa splniť väčšinu plánov, preukázať sa hmatateľnými výsledkami pred novembrovými voľbami do Kongresu, kde majú zatiaľ republikáni väčšinu? Ak však bude nevypočítateľný prezident pokračovať v nasadenom „vražednom“ tempe , skolabuje – stratí politických spojencov. A skončí možno skôr, ako predpokladal.
