Aby už tradične potvrdili donedávna jednohlasne platné euro-severoamerické presvedčenie, že iný systém ako ekonomický kolonializmus západných veľmocí založený na Pax Americana nie je vítaný. Prezident USA však tentoraz prišiel „dávať kvapky“ – a bolo by smutné, keby Európa premárnila svoju možno poslednú príležitosť priznať si, ako veľmi si nekritickým spojenectvom so zaatlantickou veľmocou podpílila vlastný konár.
„Budúcnosť sveta patrí nám. Čo budeme robiť, keď nám do rúk spadne vláda nad celým svetom“? napísal v roku 1913 novinár Walter Hines Page prezidentovi Woodrovovi Wilsonovi. „Čo si počneme s týmto Anglickom a týmto impériom, keď nám ekonomické sily vložia do rúk opraty riadenia rasy?“
Dnes, po viac ako sto rokoch, si rovnakú otázku (konečne) kladú zmätení európski lídri. Pretože USA nevedia, čo si majú počať s touto Európou, ktorá sa plne podriadila opratám „riadenia rasy“ a samostatnú diplomaciu nahradila servilnosťou. Iste, lepšie neskoro, ako nikdy. Ak by to však malo mať efekt, Európa si bude musieť zosadiť „Macronove okuliare“, ktoré Trump typicky nevyberane okomentoval, a to nielen metaforicky, ale aj skutočne: Pax Americana sa končí a je načase začať zmenu – nemilosrdnou sebakritikou.
Boj o Grónsko pripomína boj o Kubu v roku 1898, keď po porážke Španielska na ostrove nadlho zavládla správa USA a Latinská Amerika sa stala „zadným dvorom“ technokratického severného kolosu.
Jazykom kmotra, ktorý je len „nerád zlý“, prezident USA pokarhal Európu za migráciu, za to, že niektoré miesta sú „nerozpoznateľné“, za zelené stratégie, prisvojil si zásluhy USA za porážku fašizmu (bez nás by ste všetci hovorili po nemecky a po japonsky), posťažoval sa, že kým Európa z NATO profitovala v „obrane proti Rusku“, USA z toho nemali nič. V súvislosti s Grónskom sú však Trumpove „kvapky“ najvýživnejšie.
Slovníkom z čias Monroeovej doktríny (1823), ktorý nedávno zámerne oživil, pripomenul, že USA si zoberú všetko bez ohľadu na všetko. Tentoraz však nielen zdroje krajín Latinskej Ameriky, ale aj zdroje európske – v poslednej európskej polokolónii Grónsku.
"Ak nebudete súhlasiť, zapamätáme si to,“ vyhráža sa. Možno si málokto uvedomí, ako veľmi situácia pripomína koniec 19. storočia, keď USA na sklonku bojov krajín Latinskej Ameriky za nezávislosť od Španielska zasiahli – nie aby im pomohli, ale aby zabrali miesto Európanov v hegemónii nad „necivilizovaným“ svetom. Súčasný boj o Grónsko pripomína boj o Kubu v roku 1898, keď po porážke Španielska na ostrove nadlho zavládla severoamerická správa a Latinská Amerika sa stala „zadným dvorom“ technokratického severného kolosu.
Presne tak, Európa, zaspatá vo svojej namyslenosti, sa dnes stala zadným dvorom porovnateľným s tragickým postavením mnohých jej starých kolónií. „A tak tu stojíme a čakáme na veľké yankeeovské riziko,“ napísal po skončení druhej svetovej vojny Aimé Césaire. „Znovu Európe opakujem: Buďte opatrní! Dominancia Severnej Ameriky je jediná dominancia, z ktorej niet úniku…“
A tak v Davose stojíme, a čakáme na veľké yankeeovské riziko. Pred niekoľkými rokmi, keď sa v Atlantickej rade jasne hovorilo, že „treba roztočiť hru“ vo Venezuele, v Bolívii, Peru, Čile atď., Európa mlčala a schvaľovala to (Maduro nebude nikomu chýbať a pod.) Rovnako ako predtým v Iraku, Afganistane, Sýrii, Palestíne, predtým aj v desiatkach afrických a juhoamerických krajín. Pokúša sa o to stále. Ako teda chutí zúčtovanie v Davose?
