Distingvovaní a do určitej miery aj intelektuálne podkutí západoeurópski štátnici neveľmi vedia, ako sa stavať k výrokom amerického prezidenta, ktoré z nich brať vážne a ktoré si nevšímať. Trump je prosto kaukliar: denne dokáže žonglovať so zemeguľou. Asi ako Chaplinov Diktátor. Napriek tomu, že nie je taký inteligentný ako jeho európski súperi, poľahky ich dostáva do šlamastiky.
Či už privlastnenie si Grónska myslel vážne, alebo nie, v každom prípade dosiahol, aby mačka vyskočila z vreca. Jeho úmysel zmocniť sa zľadovateného ostrova akýmikoľvek prostriedkami Európu vystrašil. Najmä Dáni, ktorí sa ešte stále považujú za právoplatným pánov Grónska, bili na poplach. Keď však Trump povedal, že neplánuje použiť vojenskú silu, európski politici si vydýchli. Pričom sme sa už mohli naučiť, že v Trumpovom slovníku „neplánuje“ znamená „plánuje“.
Bavíme sa o politike, je namieste, aby sme pochybovali. Lídri EÚ si skutočne vydýchli alebo úľavu len predstierali, keďže už na začiatku prijali pravidlá trumpovského kabaretu? A keď sa tak vyplašili, naozaj ich obchádzala panika, alebo to bol iba herecký výkon hodný telenovely? Prisámvačku, nie som schopný to posúdiť. A na jednu pochybnosť sa navrstvuje ďalšia.
Ide o vopred zinscenované divadelné predstavenie, pričom za kulisami je už o všetkom rozhodnuté a úlohou politikov a političiek je zahrať raz kladné, inokedy záporné charaktery, ktoré budú divákov držať v ustavičnom napätí? Akých divákov? Obyvateľov planéty, ktorí by boli celkom spokojní, keby im politika nestrpčovala dni a noci? V neustálom napätí? Lenže komu také napätie prospieva? Asi biznisu. Fakticky platí, že ak mám strach z chaosu, apokalypsy, armagedonu, tak začnem nakupovať hlava-nehlava?
No celkom sa mi páči i taká alternatíva, v ktorej európski politici reálne podliehajú hystérii a rozhorčujú sa nad imperialistickými, ak nechceme povedať, že neokolonialistickými „manierami“ neokrôchaného obyvateľa Bieleho domu. Rozhorčujú sa nad tým, že Trump bez servítky vyjavuje svoje úmysly a názory, ktoré vo svojej podstate sú vlastné aj štátnikom západnej Európy – teda až na to, že v Európe sa v diplomatických kruhoch nehovoria veci „na plnú hubu“, a navyše sa balia do rečičiek o demokracii a humanizme. Trumpa takéto „taľafatky“ ani najmenej neznepokojujú, pokojne ich prekročí, aj tak platí, že osudy štátov riadia najsilnejší.
Západoeurópski politici sa bojovne postavili na stranu grónskych obyvateľov, čo v „preklade“ do zrozumiteľnejšej reči znamená, že naďalej odobrujú kolonializmus Dánskeho kráľovstva. Grónsko sa takpovediac z noci na deň stalo súčasťou Európy. Americký prezident prosto hodil návnadu a zrazu vysvitlo, že, prekrútiac trošku biblické podobenstvo: kamene hádžu najmä tí, čo sa necítia bez viny.
