Jeho vyhrážky vzájomne rozoštvávajú aj dosiaľ zdanlivo nespochybniteľné aliancie. Hovorí sa o novom usporadúvaní konkurenčných zón vplyvu, z čoho Európa vychádza osamotená; hovorí sa o šoku. Je to však naozaj tak?
USA sa trestnou sankčnou politikou vždy vyhrážali a pod súčasným vedením to robia celkom bez bázne a hany. Najskôr sa zamerali na Čínu a ľavicovejšie orientované vlády Latinskej Ameriky, ktoré prejavili úmysel naďalej raziť politiky vlastnej kontroly nad svojimi nerastnými zdrojmi, a aspoň minimálne regulovanie extraktivistickej ekonomiky – pokračovania euro-severoamerickej dominancie. Tejto „nehoráznosti“ už okolo 200 rokov hovoria „ohrozovanie národnej bezpečnosti USA“.
V tomto duchu sa odohral aj tušený útok na Venezuelu. Európa, po desaťročia zvyknutá schváliť čokoľvek pochádzajúce z euroatlantického spojenectva, by za bežných okolností rada považovala venezuelskú ropu za severoamerickú a teda automaticky za našu, s chúťkami na Grónsko však zablikala stopka. Odvtedy sa začínajú nenápadne kritizovať aj Trumpove politiky voči krajinám, v mene boja proti ktorým sme s USA a NATO roky robili slepú a dobre financovanú propagandistickú nadprácu. Jednou z eminentných je Kuba.
USA sa dnes vyhrážajú aj Európe a Kanade. Či za potenciálny zámer zlepšiť komunikáciu s Čínou, alebo za spoluprácu s Kubou, ktorú sa už 65 rokov usilujú USA zadusiť embargom (na rozdiel od Kanady). Kuba je v hľadáčiku predlho. Ako symbolická korisť by pre USA znamenala oveľa viac ako ropný vrt bez konca. Teraz, bez venezuelskej ropy, sa na karibskej šachovnici črtá ľahký mat – najmä, ak Európa a Kanada vydieraniu podľahnú.
Európsky mainstream bol doteraz komplicom vo všetkých vojenských operáciách svojho zaatlantického spojenca, vrátane vojen ekonomických. Cesta tým smerom vyzerá zarúbaná, a je to len dobre. Je to príležitosť zvoliť si príležitosť spolupráce, a odmietnuť tak zmenu sveta na vzájomne konkurenčné a nenávidiace sa vojenské bloky.
