Vo filmovej spoločenskej karikatúre ťažko patriarchálneho Španielska prichádza mladý toreador v podaní Antonia Banderasa na políciu, aby sám seba udal za znásilnenie milenky svojho učiteľa Diega Montesa. Znásilnil ju iba preto, že má komplexy a chce sa svojmu slávnemu a vplyvnému učiteľovi vyrovnať – najmä v tom, čo v spoločnosti znamená moc a mužnosť. Vie, že súčasťou Diegovej sexuality je pôžitok zo smrti – v jeho záhrade už polícia exhumuje záhadne zmiznuté toreadorky – sám však pohľad na krv neznáša. Od policajtov požaduje za svoj zločin aj trest. Tí ho však len s pobavením potľapkajú po pleci: Frajer, ty máš ale šťastie!
Sprvoti sa mohlo zdať, že aféra Epstein a partnerka – dohadzovačka Maxwellová hovoria len o jednom z nespočetných prípadov organizovaných sexuálnych orgií, ktorými sú mocní (najmä) muži sveta politiky a financií, všeobecne známi. Minimálne od 60. rokov sa pošuškávalo o celých pedofilných sieťach prominentov, do ktorých najľahšie spadli deti zo sociálne slabších prostredí – mnohé z nich, ak aj niekto náhodou mal odvahu ich hľadať, už nikdy nikto nenašiel. „Frajeri“ však mali dosiaľ šťastie. Tu a tam sa čo-to prevalilo, ale veď „chlapi sú chlapi“ a „ženy si o to pýtajú“, taký je svet, zmierte sa s tým, basta. Až kým záhrada neohrozených matadorov nezačala vydávať priveľmi desivé tajomstvá.
Spoločnosť býva mlčaním často komplicitná, no iba dočasne; a keď ide o deti, zväčša sa hromadne spamätá. To, čo sa ešte včera mohlo komentovať, sprevádzané bežným blazeovaným „ťapnutím po zadku“, v čase po Epsteinovi už nebude možné. Zdá sa, že svet začína rozumieť, že prepojenosť epsteinovských kamarátšaftov nie je len otázkou charakteru jeho a jeho priamych komplicov. Je zrkadlom vedenia politiky ako hierarchických mocenských vzťahov, v ktorých je vykorisťovanie človeka človekom spoločensky žiadané ako prejav sily a úspechu a ako také aj normalizované.
