A k tomu státisíce obetí podružných genocíd, hladomorov a vojenských operácií vykonávaných v mene hodnôt voľného trhu (zástupne nazývaného „ľudskými právami"). Za toľko šikovných investícií si predsa nemožno nedopriať trochu voľnej lásky.
Spisy týkajúce sa pána Jeffreyho Epsteina, prototypu kapitalistického úspechu v mekke neobmedzených možností, sú veľkolepým finále hry na hodnoty „slobodnej vôle“, pre ktorú sme ako liberálna spoločnosť celkom obetovali ľudskú dôstojnosť. Ľudia, ktorí bez problémov prijmú zabíjanie státisícov detí a civilistov v iných kultúrnych okruhoch, ako je náš; ktorí bez mihnutia oka schvaľujú ničivé ekonomické blokády krajín s iným zriadením, ako je voľný trh; ktorí bez debaty prijmú, že vzdelanie, kultúra, ekológia, prístup k zdravotníctvu, či dokonca vzťahy a sexualita sú „tovar ako všetko iné“; tí istí ľudia nevychádzajú z údivu nad tým, že sa na súkromnom karibskom ostrove dlhé roky beztrestne odohrávajú „dni Sodomy“.
V súvislosti s Epsteinom a teraz už aj so širokými kruhmi „elít“ sa hovorí najmä explicitne o pedofílii. A hoci je znechutenie plne oprávnené, nie je vhodné označovať jeho sieť iba ako spolok sexuálnych deviantov. Problém by sa tak zúžil iba na kozmetickú chybu, odsúdením niekoľkých exponovaných aktérov by vznikol obraz vykonania spravodlivosti – a zneužívanie žien a detí by v panoptiku simulujúcom rovnosť mohlo ďalej pokračovať ako doterajšia norma. Nikdy by sa nepodarilo odstrániť systém, umožňujúci obchodovanie s ľudskou dôverou, s ľudskou sexualitou, meniaci aj medziľudské a pracovné vzťahy na prostitúciu, vydieranie, zastrašovanie, dozor a trest.
Na Slovensku sa v súvislosti s Epsteinovou chobotnicou dostal do hľadáčika najmä bývalý minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák. A urobil jediné správne, čo mohol – vzdal sa funkcie poradcu predsedu vlády. Keď napíšete kamarátovi pohľadnicu z výletu s poznámkou o krásnych dievčatách, pozorovanie antropologických čŕt iste nevypovedá o vašej abnormalite viac ako obdiv z nahého Michelangelovho Dávida. Keď ju však pošlete Jeffreymu Epsteinovi, vaším problémom už zďaleka nebude len žiarlivá priateľka. A hoci si môžeme (s ironickým nadsadením) lámať hlavu, prečo sa Lajčák s Epsteinom v Bratislave radšej ako pri čumilovi neodfotili pri nahej „babe“ vo fontáne, rovnako ako čumil nevypovedá o Epsteinovej cudnosti, ani spoločná fotka Lajčáka s Epsteinom nevypovedá o hĺbke ich osobného vzťahu.
Epsteinovu sieť nie je vhodné označovať iba ako spolok sexuálnych deviantov. Problém by sa tak zúžil iba na kozmetickú chybu, odsúdením niekoľkých exponovaných aktérov by vznikol obraz vykonania spravodlivosti – a zneužívanie žien a detí by v panoptiku simulujúcom rovnosť mohlo ďalej pokračovať ako doterajšia norma. Nikdy by sa nepodarilo odstrániť systém, umožňujúci obchodovanie s ľudskou dôverou, s ľudskou sexualitou, meniaci aj medziľudské a pracovné vzťahy na prostitúciu, vydieranie, zastrašovanie, dozor a trest.
Nehovorí to, aspoň zatiaľ, s presnosťou ani to, do akej miery Lajčák vedel o Epsteinovej sieti, jej rozsahu či dokonca jej predpokladanom prepojení na izraelské tajné služby. Lajčák sám tak trochu hrá na „slovenskej fujare“, keď tvrdí, že ako slovenský chlapec v New Yorku len bral realitu, ako prichádzala – a Epstein tou realitou je. Škoda, že zásluhou svojich nenahraditeľných diplomatických schopností, ako spomenul premiér, ju buď nechápal, alebo ignoroval.
Lenže opäť: tento príbeh nie je o Lajčákovi a ani o „chlapských slabostiach“. Je to príbeh politického vydierania, ktoré je modusom operandi boja o moc. Vydieranie nikdy nefunguje len samo osebe. Ľudia sa nedávajú manipulovať len pre svoje slabosti. Je na to potrebný celý ideologický rámec, ktorý oprávňuje nadradenosť človeka nad človekom, muža na ženou, belocha nad „nebelochom“, bohatého nad chudobným, meštiaka nad dedinčanom, akademika nad „dezolátom“. Lebo len v takej spoločnosti sa môže príbeh chlapca z chudobných pomerov, ktorý sa „zdravou súťažou“ stal miliardárom, politikom a zločincom zároveň, interpretovať ako anomália.
