V tej chvíli sa to stalo. Klimatológom, ktorí hlásali čosi o klimatickej zmene, prestali všetci veriť. Český prezident Klaus už ani nemusel letieť lietadlom nad Grónskom – zakrúžil nad západným Slovenskom, nad Prahou a triumfálne svetu oznámil: „Vidíte, všechno je bílé. Globální oteplování je opravdu jedno velké nnnnnedorozumění.“
Spolu s vodou v potrubiach zamrzli aj granty pre klimatológov. Vyschli zdroje ich pochybných výskumov založených na sfalšovaných číslach a neoverených údajoch. „Vždy sme tvrdili, že raz je teplejšie a potom zasa chladnejšie, to je predsa jasný a exaktný vedecký argument,“ tvrdili klimatoskeptici, čo sa ocitli na bielom koni.
Dohody o obmedzení emisií sa stali ešte chatrnejším zdrapom papiera než dosiaľ. Účastníci kodanského summitu museli dodatočne a s potupou uhradiť náklady za svoju účasť a letenky. Firma Interblue našla vo svojej garáži zakúpené emisné limity a vrátila ich Slovensku, dokonca ani nepýtala peniaze naspäť. India a Čína zvýšili priemyselnú výrobu a okrem fosílnych palív začali demonštratívne spaľovať aj staré ponožky, spodky i zvršky, aby ostatnému svetu podkúrili…
Meteorológ Jozef Podmračný otvoril oči a striasol sa na svojej stoličke. Často sa mu sníva o tej hroznej zime 2010, ktorá to všetko tak zamotala. Pozrel sa von z kancelárie na ošľahané konáre banánovníkov. Toho roku dozrievajú na Kolibe akosi neskoro. Začal si pripravovať predpoveď počasia na zajtra…
Oblačno, prudké prehánky, vietor stošesťdesiat kilometrov za hodinu, denné teploty 32 stupňov, podvečer ochladenie na nula až mínus 6. Zrak mu zablúdil na obrovskú kalnú vodnú hladinu, sponad ktorej čnel len Slavín a strechy niektorých mrakodrapov z čias slávnej Ďurkovského éry. Nahlas si vzdychol – predsa len sa v tom pamätnom roku 2010 nemýlil. Ale vôbec ho to netešilo.