Dôkazom toho je i tzv. daň z chudoby. V mene absolútneho dobra, nadväzujúc na tie najlepšie jánošíkovské tradície, sa im podarilo vytvoriť taký dokonalý výtvor, ktorý nám môžu závidieť v blízkom, ale i vzdialenom zahraničí.
Daň z chudoby je nielen účinným nástroj na boj s touto pliagou, ale bude mať predovšetkým odstrašujúce účinky.
V prvej fáze by preto mohla mať podobu tzv. dane z hlavy. Každý jeden občan, chudobný i bohatý, by platil rovnakú sumu. Na začiatok by postačovala menšia čiastka, povedzme 200 eur mesačne. To, čo sa nepodarilo uskutočniť ani Železnej lady v roku 1990 a o čom snívala iba hŕstka najodvážnejších hayekovcov, by sa na Slovensku stalo skutočnosťou. Napokon nebol by to prvý prípad. Svoje sny si tu už medzičasom stihli zrealizovať Steve Forbes aj José Pińera.
Táto daň je dôkazom toho, že naši politici sa nezastavia pred ničím a na svoje plecia neváhajú zobrať aj tie najťažšie úlohy, len aby nás svojich daňových poplatníkov zbavili dedičnej chudoby, ktorá gniavila Slovač po celé generácie.
V druhej fáze by sa preto daň z hlavy mohla začať meniť na progresívnu daň z chudoby. S klesajúcim príjmom by zdaňovanie stúpalo. Takým spôsobom by boli v republike vyhubení všetci ľudia živoriaci na okraji spoločnosti a tí, čo by prežili, by sa voľky-nevoľky snažili zbohatnúť. A predovšetkým: chechtáky do štátnej kasy by sa len tak valili.
Strýko Ivan Držgroš by tak určite získal Nobelovu cenu za ekonómiu, pretože by vyriešil základný problém, s ktorým si nevedeli rady mnohí jeho predchodcovia.