Mladý hlúpy svet

Na správach o tom, ako je u nás od istého veku neľahké a často nemožné zohnať si prácu, nie je nič nové. Poznáme to, vieme o tom a nič s tým nerobíme. Prinajlepšom čakáme, že to za nás vyrieši štát. Lenže kto je to, ten štát?

26.04.2011 12:59
debata (4)

Ľudia, ktorí pracujú, dokiaľ sa dá, odvádzajú dane a prispievajú do sociálneho systému – aby sa potom, keď sa to začne týkať ich samotných, dozvedeli, že na nich už „nie sú peniaze“.

Politici, ktorí nedokážu zaistiť dostatok pracovných miest pre všetkých, ktorí chcú pracovať – lenže táto ich neschopnosť im vôbec nebráni jedným dychom kvákať o tom, ako budeme musieť chodiť do dôchodku neskôr, a potom ešte neskôr, a stále neskôr…

Odborníci, ktorí varujú, že spoločnosť starne, namiesto toho, aby to jednoducho brali pri svojich úvahách na vedomie. Alebo nám azda posvätné ekonomické texty a ich vykladači neodpustia, že si dovolíme v 21. storočí dožívať sa vyššieho veku než povedzme pred dvesto rokmi?

Propagandisti, ktorí do technického popisu – dôchodkový systém je problém, ktorý treba riešiť – potichu vpašúvajú posunutý význam: nie dôchodky, ale dôchodcovia sú problém, ktorý treba riešiť. Nie náhodou. Takto posunutý význam sa stáva tichou agendou niektorých nadmieru „dynamických“ politikov a ich prívržencov.

Svet reklamy, v ktorom starí ľudia – ak sa vôbec vyskytnú – sú často predstavovaní tridsaťročnými modelmi s falošným sivým prelivom, a v ktorom sa dôchodcovia menia na obdobu domácich psov a mačiek: „aktívny život“ rovná sa nadšené behanie za miskou granúl či podávanie iných fyzických výkonov.

Zamestnávanie starších iba zdanlivo nesúvisí s „problémom dôchodcov“. Tam, kde sú dôchodcovia považovaní za čistých prijímateľov a ich penzie za formu milodarov, je len prirodzené, že aj o čosi mladší (no nie o dosť mladší) sú nazeraní optikou: „To si ho tu máme vo firme živiť zo súcitu?“

Dožívame sa viac, no veková hranica údajnej staroby sa znižuje. Možno nepotrvá dlho a uhrovití, mutujúci mládenčekovia budú posielať odmietavé odpovede na žiadosti o prácu tridsiatnikom. Pochopiteľne, veď ako by už len mohol tridsiatnik prekonať adolescenta v disciplíne „beh za miskou granúl“? A iné, sofistikovanejšie disciplíny sú na vymretie. Najmä tam, kde sa nepovažuje za výhodu, že niekto môže byť dosť skúsený, aby si sám najúčelnejšie zorganizoval svoju prácu. Napríklad preto, lebo za vrcholný profesijný predpoklad sa považuje „flexibilnosť“, čo v praxi často znamená byť dňom i nocou poruke šéfovi, ktorý si svoju prácu účelne zorganizovať nevie.

Čím bol starý hlupák pred tridsiatimi rokmi? Ľahká otázka: no predsa mladým hlupákom. Na zmúdrenie vekom nestačí vek. Na to treba aj iné vlastnosti; také, ktoré rozhodne nie sú v ľudskej populácii v presile.

Takže si zbytočne nerobme ilúzie, že tento prekrásny nový svet, ktorý nám rastie pred očami, časom nejako sám seba napraví. Na nápravu sveta bolo odjakživa treba sústredené úsilie tých, ktorí sa nechceli so všeobecným hlúpnutím zmieriť.

© Autorské práva vyhradené

4 debata chyba