Všetci ako jedno telo

Zobudilo ma búchanie do dverí a krik nášho vrátnika Puchého: „Bude vojna! Rusi nás obsadili!“ Iba v trenírkach som otvoril starému pánovi, ktorý stál predo mnou na smrť vystrašený. Býval som vtedy ako praktikant v bunkách na dvore závodu Modrotlač v Banskej Bystrici.

21.08.2013 09:00
debata

Pán Puchý sa pobral na vrátnicu a kričal na celý dvor ako zmyslov zbavený, až prebudené učnice vystrkovali z okien internátu hlavy.

Vybehol som na ulicu. Nechodil autobus, tak som sa vybral svižným krokom do centra mesta. V susedných kasárňach, ale aj ďalej vládlo ponuré ticho. Prešiel som popri pomníku padlým sovietskym vojakom na Námestí SNP. Až vtedy som si všimol hlúčik osôb pred výkladom predajne s elektrospotre­bičmi. Všetci boli prilepení k obrazovke, na ktorej sa striedali televízni hlásatelia. Najviac si pamätám na Richarda Honzoviča, ktorý so slzami v kútikoch očí oznamoval: „Zachovajte pokoj a rozvahu, aby ste predišli zbytočnému krviprelievaniu!“ Aj po toľkých rokoch sa mi jeho hlas ozýva v ušiach.

V tej chvíli sa ľudia k sebe pritlačili. Zrazu sme boli všetci ako jedno telo. Akoby sme dýchali jednými pľúcami, akoby v nás bubnovalo jediné srdce tú najsmutnejšiu melódiu, ktorá nami otriasala od končekov palcov na nohách až po vlasy na hlave. Stáli sme sa tam nekonečne dlho a nechceli sme sa odlúčiť jeden od druhého. Držali sme sa za ruky. Tuším som tej chuderke vedľa mňa skoro dlaň rozmliaždil, čo som ju tak silno stisol.

Postupne sa z každej strany objavovali skupinky a potom celé davy ľudí, no akosi neisto, pomaly zapĺňali námestie. Mnohí mierili k stánku, kde ktosi oznamoval najnovšie správy a dušoval sa, že sa to nemôže skončiť tým, že si nás Rusi podrobia ako otrokov.

Pomaly sa zvečerievalo. Niekto priniesol akési zdrapy papiera, na ktorých boli vytlačené informácie o vývoji situácie. Na veži odbila desiata, no neodchádzal som. Chcel som vidieť koniec tohto hrôzostrašného filmu, ktorý sa mi pred očami vtedy odvíjal. Dočkal som sa, keď zrazu ktosi zakričal: „Už idú Rusi!“ Z Hornej ulice okolo pošty prefrčal gazík. Zastavil na námestí s vejúcou červenou zástavou na ľavej strane. Vždy, keď som predtým taký gazík vídaval v ruských filmoch, oznamoval mier a slobodu národov. Teraz to však tak nebolo.

debata chyba
Viac na túto tému: #august 1968 #okuoácia Československa