Najčastejšou trecou plochou býva hodnotenie činnosti prezidenta Jozefa Tisa, ktorého kňazstvo azda až priveľmi ľahko zaslepuje pri rozlišovaní medzi morálnou vinou a politickou zodpovednosťou, priamo vyplývajúcou z funkcií, ktoré zastával. Ideologické interpretácie účasti slovenskej armády na východnom fronte ako boja proti boľševizmu či mýtus o hospodárskom blahobyte v krajine medzi Tatrami a Dunajom sú naďalej na dennom poriadku.
Časť slovenských historikov bagatelizuje chyby slovenského štátu len na deportácie Židov zo Slovenska, akoby boli jeho jedinou čiernou škvrnou. HSĽS však dôsledne potláčala všetko, čo nebolo v súlade s heslom Za Boha a za národ. Cielene podnecovala nenávisť proti Maďarom i Poliakom, českému liberalizmu a pokrokárstvu, kapitalizmu, čechoslovakizmu, boľševizmu, ateizmu a nešetrila ani menšinové kresťanské cirkvi. Na druhej strane však práve osud židovskej komunity zostáva tragickým mementom toho, že už od stredoveku pretrvávajúci antisemitizmus predstavoval skutočné nebezpečenstvo až v čase, keď sa stal súčasťou programu vládnucej strany, a teda nástrojom politickej moci.
Resentimenty šesťročného trvania slovenského štátu úspešne prekročili prah 21. storočia. Výkladnou skriňou manichejského vnímania národných dejín je umiestnenie sochy niekdajšieho ministra zahraničných vecí a vnútra Ferdinanda Ďurčanského na Námestie Slovenského národného povstania v Rajci. Paradox, potvrdzujúci realitu historického nevedomia na Slovensku alebo deravá pamäť na deravú totalitu a jej konštruktéri, ktorí s obľubou vytvárajú vopred stanovené závery, podložené len vhodnými príbehmi a faktami. Klbko poloprávd sa potom v konečnom dôsledku rozpletá napríklad pri snahách blahorečiť mučeníka viery, ktorého arizátorská minulosť odrazu nehrá rolu.
Výročie vzniku štátu a sympatie k jeho režimu sa pravidelne demonštrovali v uliciach Bratislavy. Skupina ľudí okolo Mariana Kotlebu a podobne národne cítiacich niekoľkokrát pochodovala k Tisovmu hrobu. Oslavovať sa bude aj tento rok v Nitre, ale s jedným podstatným rozdielom. To, čo ešte donedávna vyzeralo ako radikálne výkriky samozvaných ochrancov slovenskosti, dostalo punc legitimity.
Dokážem pochopiť beznádej a frustráciu voličov v Banskej Bystrici, koniec koncov vývoj v posledných 20 rokoch im život príliš neuľahčil. Obávam sa však, že stavili na zlého koňa. Rasistické resentimenty vo vzťahu k Rómom a šírenie nenávisti voči inakosti akéhokoľvek druhu s výnimkou kresťanského nacionalizmu sme už raz zažili, no naďalej ostali účinným demagogickým prostriedkom. Hľadanie obetných baránkov znovu dostalo konkrétne pomenovania a ich hľadači získali politickú moc. Príbehy sa nápadne podobajú, ale idealistickým predstavám o poučení sa z minulosti dnes veria už len naivní romantici.
Marian Kotleba je už opatrnejší. Okázalé fakľové pochody a dohady, či odtieň jeho uniformy je dostatočne odlišný od tej gardistickej, sú dnes minulosťou. Teraz razí cestu svedomitého politika, ktorý plní svoje sľuby. Zmenou vystupovania však nezmiernil svoje názory. Demokracia nemá brať právo kandidovať, ale demokraticky zmýšľajúci volič má vedieť, prečo takéto názory do spoločnosti nepatria.