Príkladným môže byť rozhodnutie o potopení troch vlečných člnov naložených balvanmi v trhline dunajskej hrádze pri obci Číčov. Presným odstrelom a tak, aby sa potopili práve tam a vtedy, keď sa dostali do priestoru prelomenia hrádze, ako o tom v televízii hovoril bývalý náčelník ženijného vojska Jíří Brychta. Rovnako treba spomenúť, že materiál na obnovu hrádzí sa vozil nepretržite dňom i nocou z kameňolomov z okolia Nového Mesta nad Váhom a Nitry, pretože bližšie sa na rovine tejto časti Slovenska nenašiel.
O vtedajšej vyspelosti a súdržnosti občanov celej republiky, ale najmä okresných činiteľov, svedčí to, že všetci postihnutí sa mali kde uchýliť a deti v septembri nastúpili do školy tam, kde boli ubytovaní ich príbuzní alebo aspoň jeden z rodiny. Taktiež obnova obcí aj s finančným krytím išla z rozpočtov „patronátnych okresov“ z Čiech, Moravy i nepostihnutých častí Slovenska.
Nebudem špekulovať, ako by terajšie orgány štátu riešili rozsahom škôd podobný prípad dnes. Koľko prekážok a požiadaviek by sa vynorilo z našich hláv a postojov, koľko dobrovoľných zbierok by bolo potrebných, ako by prebiehali rokovania v orgánoch Európskej únie o mimoriadnej pomoci a kto by ich musel verifikovať. To nech si odpovie každý za seba, ak pocit spolupatričnosti v nás už nie je zadusený egoizmom a chytráčením.