Lebo čo sa budeme klamať, celý vyspelý západný svet pokladá platenie daní z dividend za absolútne normálne. Na rozdiel od našich neoliberálnych ekonomických géniov nik u nich nehovorí o dvojitom zdaňovaní.
Na Slovensku ide o stále tú istú skupinu kritikov, ktorá je vždy spoľahlivo v opozícii, keď sa siaha na zisky podnikateľskej loby. Napríklad v prípade zlepšenia Zákonníka práce v prospech zamestnancov či zvýšenia minimálnej mzdy. Vždy nariekajú nad tým, ako sa zhorší podnikateľské prostredie a ako budú musieť prepúšťať pracovníkov.
Vtip je však v tom, že nikdy sa nič také neudialo. Za ich mantrou „podnikateľské prostredie“ sa skrýva predstava, že by za svojich zamestnancov nemali platiť odvody, no vyplácať im čo najnižšie mzdy a štátu čo najnižšie, najlepšie žiadne dane. Ale od štátu požadujú perfektné diaľnice, supermoderné železnice a vzdelanú pracovnú silu. Len zabudli povedať, odkiaľ bude štát brať na to finančné prostriedky, ak sa naplní ich predstava podnikateľského prostredia, ktoré sa bude raz radovať zo Dňa daňovej slobody hádam už prvého januára.
Dozrel čas na zavedenie progresívneho zdaňovania príjmov, ktoré v Nemecku môže dosahovať až výšku 40 percent. Všetci v civilizovanom svete pokladajú takéto zdaňovanie za normálne a predovšetkým spravodlivé. Iba náš ekonóm prinajmenšom celoeurópskeho významu Richard Sulík oponuje a tvrdí, že ide o trestanie úspešných. Prekvapuje to najmä preto, lebo Sulík začal podnikať v Nemecku.
Je zrejmé, že na takýto rozhodný krok bude potrebná riadna politická odvaha a hlavne vôľa. Ten sa dotkne nielen podnikateľských kruhov, ale aj politikov, ktorí musia akoby proti sebe takúto zmenu presadiť v parlamente.