V roku 1956 sa v súčasnej budove ministerstva kultúry na Námestí SNP zriadila Slovenská televízia (STV). Vznikali jej jednotlivé redakcie, vedúci pracovníci rozbiehali kolesá budúceho populárneho vysielania inscenácií, filmov pre dospelých, programy pre deti a mládež, športové vysielanie a najmä spravodajstvo. V nasledujúcich rokoch prijali množstvo ľudí, rozvíjala sa aj technika.
Už začiatkom 60. rokoch sa STV tešila uznaniam v medzinárodných súťažiach. Film Mário a kúzelník, v ktorom exceloval Juraj Kukura, známe bratislavské pondelky, ktoré poskytovali priestor slovenským hercom, detská tvorba s Večerníčkami a medzinárodným festivalom Cena Dunaja, Ivan Krajíček s nezabudnuteľným Repete, očarujúce hlásateľky Blaženka Kočtúchová, Jarmila Košťová, Dana Hermanová, Elena Galanová… To boli úžasné roky.
Obrovskú zásluhu na tom mal riaditeľ Jozef Vrabec, človek prísny, ale so srdcom a s dušou. A mnohí ďalší, ktorí televízii obetovali život. Ivan Teren (filmová tvorba), Jano Trachta (publicistika), Jožko Ružiak (tvorba pre deti), Tibor Donoval (šport), Jaro Meier (hudba), Dušan Gábor (šéf programu), z režisérov Ernest Stredňanský, Miloš Pietor, Paľo Haspra, Igor Cieľ, Julo Mazanec. A nad nimi s námestníckou paličkou Andrej Sarvaš. Súčasné vedenie RTVS ich všetkých odignorovalo. Niektorých ešte žijúcich, chorých a dychčiacich, usadili počas oslavy v SND na druhý balkón, na hambálky, odkiaľ nič poriadne nevidieť. Ako študenti sme tam dostávali zľavnené lístky…
Duchovné hodnoty, ktoré nám zanechali a na ktorých STV stavala ďalšie desaťročia, si zaslúžia úctu a poďakovanie! Napriek všetkému verím v tvorivú silu človeka. Tí, čo nadobro odišli, už neprehovoria. Rozprávajú za nich iba reprízy programov, ktoré sa teraz vybaľujú z archívu. Ale iní telefonujú a pýtajú sa: Ako je to možné, že na ich zabudli?! Poďakujme im, že zapálili ohník, ktorý stále horí a je zárukou perspektívy pre budúce generácie televíznych tvorcov.