Nezamestnanosť je vo všeobecnosti vážny ekonomický, ale aj sociálny problém. Donedávna mohli politici zvaľovať vinu na hospodársku krízu. Je však za tým aj niečo viac, na Slovensku určite. Práca by sa možno aj našla, ale platové ohodnotenie je biedne. Čerstvý absolvent vysokej školy očakáva úspešnú kariéru a slušnú životnú úroveň. Prácu, kde sa môže realizovať a zužitkovať všetky nadobudnuté poznatky zo štúdia. Bohužiaľ, táto krajina im to zabezpečiť nedokáže. Nečudo, že každý, kto len môže, uteká do zahraničia. Zarobí si, zdokonalí si cudzí jazyk a ešte k tomu spoznáva novú krajinu. Samé benefity.
Mladí ľudia nemajú motiváciu tu zostať. Musia opustiť svoje rodiny, kamarátov a vydať sa do sveta zarobiť si na živobytie. To, čo by im mala poskytnúť a zabezpečiť rodná krajina, musí urobiť cudzia. Slovensko mladých dobrovoľne-nasilu posúva pod ruky inej krajiny. Zbavuje sa tak zodpovednosti zabezpečiť im kvalitný a dôstojný život.
Ročne do zahraničia odchádzajú tisíce mladých ľudí. Toto číslo je alarmujúce. Najčastejšie do Česka, Rakúska či Veľkej Británie a tí odvážnejší skúšajú žiť svoj americký sen. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že život v Amerike bol pre mňa snom. Za prácu branú na Slovensku ako „podradnú“ som si zarobila za štyri mesiace toľko, čo by som tu zarábala dva roky. Je to dosť smutné. Vážia si tam každú prácu, či už človek pracuje vo fast foode, alebo ako chyžná či recepčná. Dokážu ju aj patrične odmeniť. Bohužiaľ, na Slovensku nie. Človek drie, aby dostal aspoň minimálnu mzdu 374 eur v čistom, zaplatil účty, najedol sa a obliekol. Môže byť spokojný, že mesiac nejako prežil. Takto má vyzerať životná úroveň vyspelého štátu?
Za chvíľku tu nezostane mladého človeka. Pravé o nich by mal štát dbať a zaobstarať im sľubnú kariéru a budúcnosť na Slovensku. Oni sú tí, čo majú ovplyvňovať dianie v spoločnosti, budovať štát. Keby Slovensko poskytovalo patrične odmenené pracovné zázemie, klesol by počet odchádzajúcich do zahraničia. Veď tu sme sa narodili, vyrastali, tak prečo by sme dobrovoľne odchádzali.