Za profesorom Nosáľom

01.08.2017 18:00

Udalosť, akou bola posledná rozlúčka so zosnulým profesorom Štefanom Nosáľom v starej budove SND, poskytla zanedbávaný obraz o tom, kam ako Slováci patríme.

Už spev Otčenáša v staroslovienčine zborom Lúčnice a pocta, ktorú vyjadrili tanečníci a tanečnice v prekrásnych krojoch stojaci pri rakve s nejednou slzou v oku, boli aj symbolikou návratov k našim koreňom. Návrat k tradíciám znásobili píšťalkári spevom starých a zabúdaných smutných pesničiek z kraja, kde sa Štefan Nosáľ narodil. Báseň Milana Rúfusa v prednese Štefana Bučka nabádala zamyslieť sa, aká je naša cesta a kam smeruje. I prejavy, ktoré zvyknú pri takej príležitosti zaznievať, boli ľudské a iste aj úprimné. Ale prečo až pri takejto smutnej rozlúčke s človekom, ktorý sa zaslúžil o naše kultúrne zviditeľnenie vo svete, si uvedomíme, kto sme, kam patríme a vždy patriť budeme? Vďakabohu za to, ale v dnešnom svete lesku, biedy a peňazí je to málo.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Štefan Nosáľ
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk