Po novembri 1989 však dochádzalo k postupnej likvidácii prosperujúcich družstiev, čím sme sa dostali do stavu, že musíme ročne dovážať potraviny za vyše miliardu eur. Pritom na Slovensku zostáva viac ako pol milióna hektárov neobrobenej poľnohospodárskej pôdy. Vidiek sa vyľudňuje a chradne najmä na východe republiky.
Popri oceňovaní pozitív sa treba zamyslieť aj nad tým, čo sa SPU nepodarilo v porevolučnom období urobiť a čím by mala teraz prispievať k tomu, aby naše poľnohospodárstvo a vidiek nezaostávali napríklad za Poľskom, ktoré bolo v 70. a 80. rokoch v tomto odvetví na tom značne horšie. Hoci táto špecifická univerzita nie je zodpovedná za strategický rozvoj znevýhodnených regiónov, mala by zohrať aktívnejšiu úlohu pri transformácii poľnohospodárstva. A to v rámci vzdelávacích programov, vo výskume orientáciou na nové trendy v ekonomicko-sociálnom rozvoji krajiny, ako aj v spolupráci s praxou.
Slovensko sa nekončí pri Žiline, no existuje i za Popradom. Jediné pracovisko, ktoré SPU mala v Košiciach, však zrušila, čo nebol dobrý krok do tohto tisícročia. Rozhodli tak ekonómovia, a nie národohospodári. Dnes veľmi ťažko získate odborníka zootechnika či agronóma do výroby. Dobre, že SPU kráča s dobou a modernizuje výskum i vzdelávanie, ale bolo by ešte lepšie, keby stratégovia na ministerstve školstva aj na univerzite nezabúdali na potreby praxe. Komu inému okrem tých, čo v poľnohospodárstve pracujú, patrí úloha zaoberať sa trvalo udržateľným hospodárením na pôde, ak nie práve SPU?