Každý, kto má dostatok informácií a hlavne praktické skúsenosti s tým, aký je súčasný stav na väčšine našich základných a stredných škôl, musí pri čítaní tohto dokumentu horko zaplakať.
Preto je len dobré, že v takom krátkom čase po vstupe do rezortu sa ministerka školstva M. Lubyová dokázala zorientovať a zaujať pomerne jednoznačné stanovisko k súčasnému stavu reformy. Na adresu inkriminovaného dokumentu sa vyjadrila, že nie je v súčasnosti prakticky realizovateľný, chýbajú v ňom priority, neobsahuje rozpočet ani časový sled akčných plánov. Dovolíme si k jej slovám dodať, že v ňom teda chýba všetko, čo tam malo byť, a na druhej strane je v ňom viac toho, čo tam byť nemuselo, či dokonca nemalo.
Konečne sa teda aj z najvyšších miest ozval hlas pravdivo hodnotiaci doterajšie reformné úsilie pána Plavčana a jeho spolupracovníkov. Dalo by sa s troškou zjednodušenia a veľkou dávkou benevolencie konštatovať, že doterajší prínos bývalého vedenia rezortu školstva do procesu ozdravovania slovenského regionálneho školstva sa blíži k nule.
To, že v Učiacom sa Slovensku sú nesporne aj dobré myšlienky, nikto nemôže poprieť. Poprieť nemožno ani evidentný vzťah medzi niektorými navrhovanými reformnými krokmi a modernými (niekedy bohužiaľ skôr módnymi) trendmi. Oboje tu však bolo dávno pred Učiacim sa Slovenskom a bolo by tu aj bez neho. Autori teda neobjavili Ameriku, len sa pokúsili taký dojem vytvoriť.
Keby toto predstavovalo všetky výhrady voči inkriminovanému dokumentu, znamenalo by to len toľko, že je fakticky bezvýznamný a vznikol zbytočne. Bohužiaľ Učiace sa Slovensko nielen, že nie je prínosom, ale naopak, predstavuje jednoznačne škodlivý prvok, je vážnou a len ťažko prekonateľnou prekážkou na ceste k skutočnej reforme.
Plavčan a spol. zabrzdili minimálne na rok reformu tým, že trestuhodne ignorovali realitu a sústredili sa na vízie, ako aj tým, že pre stromy nevideli les.