Vedenie Matice musí zaujať stanovisko k najnovšej udalosti, ktorá rozvírila hladinu nespokojnosti a protestov u väčšiny historikov aj akademickej obce. Zároveň by malo dotyčným zodpovedajúcim osobám tlmočiť môj nasledovný, zatiaľ písomne formulovaný nesúhlas s udelením Ceny Daniela Rapanta „profesorovi“ Jozefovi Rydlovi.
Očakávam od jej kompetentných predstaviteľov informáciu, aké kroky podniknú, aby ospravedlnili tento ďalší biľag na renomé Matice slovenskej a zamedzili opakovaniu podobných aktivít v budúcnosti.
Historikom príslušného odboru Matice slovenskej, zodpovedným za aféru rozpútanú ich rozhodnutím udeliť Cenu Daniela Rapanta Jozefovi Rydlovi, pripomínam niektoré z ľudových múdrostí, ktoré sa mi v tejto súvislosti vynorili v mysli, napríklad o krčahu, s ktorým sa chodí po vodu, alebo o poslednej kvapke, ktorou pohár trpezlivosti pretečie.
Na porade o iniciácii ceny Daniela Rapanta (1997) ma zúčastnení ubezpečili, že sa v budúcnosti nedostane do nepovolaných rúk. A skutočne, proti vyznamenaným v prvých troch rokoch udeľovania tejto pocty (1997 – 1999) nemožno, najmä po stránke odbornej, nič namietať. Návrh a zvolenie tohtoročného laureáta je však v príkrom rozpore s kritériami, ktoré si dotyčná skupinka historikov stanovila ako podmienky jeho výberu.
Je naozaj také ťažké pochopiť, že osobnosť Daniela Rapanta sa nesmie zneužívať na vyznamenávanie osôb s diametrálne rozdielnou kvalitou vedeckej odbornosti, vzdelanosti, mravnosti a svetonázoru? A že týmto činom sa dehonestujú aj osoby, ktoré si vyznamenanie zaslúžili? Štefan Hrivňák to vo svojom bravúrne napísanom článku (Pravda, 13. 12. 2018) výstižne charakterizuje slovami: „Dnes sa však spomenutí ocitli, spolu s Rapantom, vo veľmi pochybnej spoločnosti."
Nehraničí Rydlova adorácia vojnového Slovenského štátu a jeho predstaviteľov na čele s „najväčšou osobnosťou slovenských dejín v 20. storočí" s propagáciou fašizmu? Udeliť cenu až nadmieru tolerantného humanistu človeku s takým založením a názormi je urážka a vrchol cynizmu.
Rapantovo dielo nemá v slovenskej historiografii konkurenta. Jeho univerzitné pôsobenie, i keď zlovoľne prerušené, spoločenská angažovanosť, jeho rozsiahle monografie, publicistika, slávne Rapantove polemiky a jeho životné krédo zotrvať v pravde aj za cenu osobných útrap vzbudzujú obdiv a úctu, predpokladám že aj u časti jeho oponentov a jeho bývalých žiakov.
Daniel Rapant je vedec a nie politický či konfesijný manipulátor. Závisť a nenávisť by preto nemali ovplyvňovať „ratio" pri formovaní rozhodnutí a postojov človeka, aj s ohľadom na zložku osobnosti dotyčných, ktorá sa nazýva svedomie.
Daniel Rapant odchádzal od nás s čistým štítom a ani posledná udalosť mu z jeho veľkosti nič neuberie.