Ako vojak základnej služby s niekoľkými priateľmi na železničnej stanici v Humennom podali potraviny a vodu zajatým a veľmi zúboženým sovietskym vojakom, ktorých v dobytčiakoch prevážali do Nemecka. Nacisti sa to dozvedeli a začali ich hľadať s tým, že ich podrobia tvrdej perzekúcii. Ale mládenci sa tomu vyhli aj vďaka vlastným dôstojníkom, ktorí ich ukryli.
Nemci dve východoslovenské divízie dokázali eliminovať a tak sa viacerí vojaci z humenskej posádky dostali riadením osudu do Zvolena, kde ich dislokovali na zámku. Neskôr otcovu jednotku nasadili v úseku Nižná Boca. Mal tam v lese hliadku, keď nacisti začali po povstaleckých vojakoch páliť. Kamaráta zranili, otec sa ho usiloval dostať do bezpečia, čo sa mu aj podarilo. Ale pušku jeho bojového druha nechali ležať na zemi medzi dvoma mladými stromčekmi.
Po vyše štyroch desaťročiach som zobral otca a staršieho brata do Banskej Bystrice, kde som mal služobné povinnosti. Zatiaľ oni navštívili Múzeum SNP. Zbadali tam zaujímavý artefakt – pušku zarastenú medzi dvoma kmeňmi bez popisu, o čo ide.
Otec bratovi spomenul, čo sa mu stalo na jeseň 1944 pri Nižnej Boci. Neďaleko sedel muž, ako sa neskôr ukázalo, vtedajší riaditeľ múzea, ktorý si celú historku vypočul a vzal otca do archívu.
Tam zistili, že sa ten exponát naozaj našiel v uvedenom chotári a na miestach, ktoré opisoval môj otec. Takisto objavili záznamy o jeho jednotke a v zozname vojakov nasadených na tomto úseku aj jeho meno.
Otec už zomrel pred vyše tridsiatimi rokmi, no nikdy nezabudnem na výraz jeho tváre pri tom, keď mi rozprával, čo práve s bratom v múzeu zažil. Videl som v nej šťastie, radosť, ale aj hrdosť na to, že bol účastníkom takej významnej udalosti, ako bolo Slovenské národné povstanie.