Celú akciu podporil a inicioval z praktických dôvodov – veľmi mu záležalo na tom, aby sa zabránilo vandalizmu zo strany zanedbaných, bezprizorných detí z chudobných robotníckych rodín, ktoré sa ponevierali po predmestských štvrtiach a poškodzovali nové obytné domy. Dr. Montessori sa rozhodla ponúknuť týmto deťom praktické aktivity z každodenného života, ktoré deti inštinktívne priťahovali a cvičenia so špeciálnym didaktickým materiálom, vďaka ktorému rozvíjali svoje zmysly. Pozorovala deti pri činnostiach, ktoré si spontánne vybrali a ktorým sa venovali bez asistencie dospelého. Výsledky boli tak nečakané, že prekvapili dokonca samotnú Montessori. Deti z materiálne a kultúrne deprivovaných rodín, ktoré boli divoké, neposlušné, neporiadne a deštruktívne, sa po niekoľkých mesiacoch akoby zázrakom zmenili. Boli pokojné, poriadkumilovné, disciplinované, prejavovali veľký záujem o zmysluplnú činnosť.
Tak toto ja pre svoje dieťa nechcem!
Keď som pred tromi rokmi čítala o Marii Montessori, spomenula som si na rómskych prváčikov, ktorí sedeli s nezáujmom v laviciach a počítali mechanicky do desať. Neskôr som sa presvedčila, že nemali ani základnú predstavu o množstvách, ktoré čísla predstavovali. Spomenula som si na učiteľku prejavujúcu pramalú snahu o ich zaangažovanosť, bez náznaku úsmevu, frustrovanú, unavenú a bez motivácie. Prišlo mi zle pri spomienke na apatické výrazy detí, ktoré sú zvyknuté behať v prírode, niektoré ležiace na lavici, niektoré dokonca s rukami za chrbtom a bez záujmu odriekavajuce „básničku“ jeden, dva, tri… desať.
Ako je možné, že ak vyše sto rokov existujú metódy, ktoré sú príčinou samovoľnej zmeny správania dieťaťa v stave hlbokého sústredenia, stále trváme na skostnatených postupoch, ktorými v nich uhasíme plameň chuti poznávať? V tých, do ktorých vkladáme osud našej krajiny?!
Odhliadnuc od toho, ako melodramaticky znela predchádzajúca veta, ako matka chcem pre svoje dieťa viac. Nechcem, aby škola v mojom potomkovi vzbudzovala nechuť a nevôľu, aby v ňom zabila kreativitu a priebojnosť pri vyjadrovaní svojho vlastného názoru. Nechcem, aby bolo moje dieťa posudzované ako problémové len preto, že sa veľa pýta, alebo potrebuje viac pohybu.
Nepotrebujem, aby moje dieťa malo nespočetne veľa informácií, ak polovici z nich nerozumie, musí sa ich učiť naspamäť a tú ďalšiu prijíma bez hladu po nových. Nechcem to pre žiadne deti, ani pre tie nadané, či s handicapom, alebo pre tie vaše! A ani pre rómske nie…
Adam v škole sedel – a plakal
Adam mal šesť rokov, keď som ho prvýkrát uvidela. Sedel v poslednej lavici a plakal. Učiteľke liezol na nervy, pretože ju rušil. Možno stačilo len málo – prejav citu či pochopenia, aby si to chúďa zvyklo. Pre ňu bol však „problémové Rómča“, ktoré aj tak skončí v pomocnej škole. Vraví sa, že my Rómovia a Rómky sme precitlivení a prehnane reagujeme, že za všetkým vidíme diskrimináciu. No ja si ten prejav hnevu pani učiteľky inak vysvetliť neviem.
Raz sa ma istý profesor spýtal, ako prinútime učiteľov, aby mali radi všetky deti. Nuž, vyššie platy o sto eur nám v tom nepomôžu. Možno sa nám bude trochu lepšie žiť, ale explóziu systémových zmien to nepodnieti. Ak učiteľ stratil lásku k deťom, žiadny nástroj zmeny nepomôže jemu, ani jeho žiakovi. Pre deti, ktoré sedia v posledných laviciach bez šance získať viac ako ukončenie špeciálnych škôl, to tiež situáciu radikálne nemení.
Keby, keby… alebo Mám sen
Možno som nikdy nemala vstúpiť do tej triedy. Možno som nikdy nemala spoznať Adama. Možno keby som nemala vlastné deti. Možno keby som vedela, čo ma čaká. Možno, možno… Možno by som sa neodvážila ani s doktorátom z ekonomiky pustiť do založenia vlastnej školy.
Po vzore Marie Montessori, ktorá začínala na predmestí v prostredí dysfunkčných rodín a z ktorej mena sa dnes stala „značka“ siete škôl skôr pre solventných, vznikla myšlienka alternatívnej školy na Slovensku, prvej v sieti Montessori, ktorá cielene vyhľadáva rómske deti z takzvaného nepodnetného prostredia a vzdeláva ich bezplatne. Školy, kde sú aktívne a spokojné deti, kde učebné osnovy odrážajú ich záujmy, v prostredí, kde sme schopní individuálne podporovať talent žiaka a nemusíme byť primárnym donucovateľom disciplíny, pretože budujeme tú vnútornú u samotných detí. Ak sa to podarilo Marii Montessori, stojí to za pokus aj nám.
Barania nátura či naivná hus?
Na Slovensku to tak chodí. Ak vám sľúbia pomoc, prídu polená pod nohy. Priestory neboli vhodné, pretože ako súkromná škola by sme boli konkurenciou školy verejnej. Zrazu nebolo možné prispievať ani na cestovné či na stravu, pretože by to vyvolalo vlnu nevôle u obyvateľov mesta.
Potom zrazu nebolo možné zriadiť v rovnakom čase škôlku i školu, aj keď uznali, aké je to potrebné! A na dôvažok, učebné osnovy museli byť skontrolované, pretože istí pracovníci na ministerstve mali podozrenie, že sieť/systém Montessori je sekta. Našťastie pre deti, neskôr priznali, že sa zmýlili. Za dvojročné prieťahy sa ale neospravedlnil nikto. Nakoniec, akoby to nestačilo, sme sa dozvedeli, že napriek zaradeniu do siete škôl a školských zariadení nám prináleží normatív až v januári, čo prakticky znamenalo štyri mesiace bez nároku na dotáciu, bez možnosti hradiť náklady na prevádzku a mzdy. Koho zaujíma, že napriek privátnemu sektoru sme sa rozhodli pracovať s chudobou? Keďže všetky naše úspory sme investovali do vybavenia a rekonštrukcie, nezostávalo nám nič iné, ako sa vzdať ideálov. Tak takto sa u nás podporujú naivky, ktoré veria v zmenu a niečo pre ňu aj robia. Jednoduchšie je nadávať sa sociálnych sieťach.
Ak chceš niečo dať, musíš niečo mať
Vzdala som sa. Frustrovaná a unavená som sa zmierila s faktom, že bez poplatkov od rodičov, ktorí chcú pre svoje dieťa kvalitnejšie vzdelávanie, nie je možné na Slovensku v školstve fungovať. Vtedy som stretla Jakubovu mamu: „Pred rokom som prišla o prácu a môj manžel je dlhodobo PN. Nie sme však o nič horší rodičia! Ale svojmu dieťaťu nič lepšie ponúknuť nemôžem!“ Hanbila som sa. Za túto krajinu a za svoju bezmocnosť. Dnes je Jakub jedným z troch rómskych detí, pre ktoré sme vytvorili štipendijný program. Predškolák, ktorý pred piatimi mesiacmi výrazne zaostával za trojročnými kamarátmi, dnes počíta rovnako ako ostatní a pozná niektoré písmenká. Je takmer pripravený do školy. Je výsledkom našej túžby, našej vôle, ale v prvom rade pochopenia slovenských rodičov, ktorí veria, že ich dieťa môže obohatiť aj inakosť. Rodičov, ktorí nemajú predsudky, pretože pre svoje dieťa požadujú viac.
A čo vy ostatní? Zverili by ste nám svoje dieťa? Škôlke, do ktorej chodia aj rómske deti z osád?
Cieľom združenia MONTESSORI je zavedenie alternatívnej metódy vyučovania pre všetky deti, s dôrazom na rómske deti z menej podnetných prostredí.