Strašidlo „juvenilnej justície“ ruka v ruke s akousi škodlivou „gender ideológiou“ má na starosti pripraviť skorú sexualizáciu detí, aby sa pripravili na odovzdávanie do rúk homosexuálom a pedofilom. Zvyšné deti idú na orgány.
A to všetko sa organizuje prostredníctvom OSN a EÚ. Tajne, akoby pod povrchom, sa táto demagogická mašinéria pikantnej zmesi fiktívnych nepriateľov a teórií šíri všetkými smermi a naháňa strach rodičom. Za normálnych okolností by sa väčšina z nich asi, a to veľmi správne, nad takýmito nezmyslami zasmiala. To by však nemohli padnúť na úrodnú pôdu.
Prípad Baby P.
V médiách sa objavili prípady slovenských rodín, ktorým v zahraničí odobrali deti pre podozrenie z násilia, zanedbávania alebo zneužívania, najmä z Veľkej Británie a Írska. Briti majú totiž veľmi striktný systém ochrany detí vyplývajúci z viacerých tragických udalostí. Verejnosťou pred niekoľkými rokmi otriasol prípad známy ako Baby P., kde napriek sledovaniu chlapčeka a práci s rodinou rok a pol staré dieťatko našli v krvou postriekanej postieľke so zlomenou chrbticou, polámanými rebrami, ubité na smrť.
Prípad vyvolal búrlivý ohlas verejnosti a následné šetrenie závažných káuz. V nich sa ukázalo až 25 ďalších prípadov úmrtia malých detí a desiatok závažných zranení, o ktorých sociálny servis vedel, ale nedokázal im zabrániť. Britský systém ochrany detí koná teda dnes na základe veľmi zlých skúseností viac preventívne, niekedy hádam aj prihorlivo. Treba však poznamenať, že deti sa nikdy neodoberajú bezdôvodne. Relevantné dôvody vždy existujú, aj keď verejnosti nie sú známe. Veď kto z rodičov sa pochváli podozreniami z násilia na vlastnom dieťati alebo jeho zanedbávaním?
Za normálnych okolností by tieto kauzy poslúžili na vyvolanie serióznej diskusie o potrebe efektívnej ochrany detí a nedokonalosti slovenského systému, ktorý bol hlavne po vlaňajšom prípade na smrť utýranej Lucky silno kritizovaný. Pritom organizácie a odborníci, zaoberajúci sa ochranou detí, po systémových zmenách volajú dlhodobo.
Krajina slamených panákov
Namiesto odbornej diskusie sa témy šikovne chytili radikálne náboženské skupiny a trestuhodne prekričali celú vecnú stránku ochrany práv detí. Odborníčky a odborníkov, ktorí sa tejto agende venujú dlhé roky, vyhlásili za pedofilov a vrazili im na čelo pečiatku úhlavných nepriateľov rodiny. Radikálne skupiny na sociálnych sieťach s (ako inak) anonymnými správcami, militantný slovník či navádzanie na násilný odpor plagátmi s hroziacimi päsťami sú skôr pravidlom ako výnimkou.
Mnohí rodičia, najmä vystrašené matky, im v prirodzenom a pochopiteľnom strachu o svoje deti naletia a nechávajú sa postupne manipulovať do radikálnych postojov proti ich sociálnoprávnej ochrane, povinnému očkovaniu, rodovej rovnosti, sexuálnej výchove a vlastne celému balíku ľudských práv. A samozrejme, aj voči LGBTI ľuďom, ktorých automaticky vyhlasujú za pedofilov. Všetky spomínané témy sú účelovo manipulované a dezinterpretované. Inštitúcie (vrátane štátnych) a ľudia, ktorí ich presadzujú, bývajú verejne osočovaní a kompromitovaní. Neinformovaná verejnosť sa hystericky aktivizuje do boja proti typickým slameným panákom – fiktívnym nepriateľom, ktorí, prirodzene, neexistujú. V kultúrnej vojne je to však jedno. A pravda je len jej prvou obeťou.
Kto seje vietor?
Amatérske videá o hrozbe tzv. juvenilnej justície nás ľahko privedú na stopu byzantsko-katolíckeho patriarchátu z Ukrajiny. Títo samozvaní nelegálni „biskupi“ zaplavujú štátne inštitúcie i verejnosť listami a videami s mentalitou stredoveku, strašiacimi pred zvrhlou Európskou úniou a Spojenými národmi. Videá a listy vykresľujú predovšetkým škandinávske krajiny ako bezcitné aparáty, kradnúce deti milujúcim rodičom. To celé má údajne slúžiť akémusi celosvetovému sprisahaniu, ktorého cieľom je rozbiť tradičnú rodinu a zničiť ľudskú populáciu.
Predĺženou rukou ukrajinských „biskupov“ sú fundamentalistické organizácie na Slovensku ako Združenie za obnovu rodiny, ktoré vzniklo ako odpor proti prvému Dúhovému pridu, Magnificat, ktoré sa deklaruje aj ako politická strana a nechýba pri žiadnych neonacistických aktivitách, či Spoločnosť svätého Bazila Veľkého, ktorú založili nedávno exkomunikovaní kňazi katolíckej cirkvi.
Tieto pochybné organizácie pracujú ruka v ruke s inými podobne „vysoko odbornými“ združeniami ako hnutie proti čipovaniu ľudí (ktorého cieľom je údajne nastolenie nového svetového poriadok) či proti očkovaniu. Mimochodom, jeho hlavná predstaviteľka, zástupkyňa šéfredaktora dnes už zaniknutého nacionalistického plátku Zmena, je manželkou prominentného člena Slovenskej pospolitosti.
Mnohí rodičia tak nevedome podporujú najradikálnejšie extrémistické skupiny, šíriace nenávisť a neznášanlivosť v našej spoločnosti. Tie si cez naoko neutrálne témy získavajú svojich priaznivcov, ktorých v prípade potreby opätovne ľahko zmobilizujú. Napríklad vo voľbách… Veď začať s volebnou kampaňou nie je nikdy priskoro.
Quo vadis, Slovensko?
V konečnom efekte nejde o nič iné, ako o šírenie extrémnej ľudáckej agendy, zameranej proti ľudským právam vrátane práv detí, rodovej rovnosti a, samozrejme, právam LGBTI osôb.
Pripravovaná Národná stratégia ľudských práv im pritom poskytuje doslova studnicu neobmedzených možností. Veď každé právo sa dá demagogicky obrátiť a vyložiť presne tak, ako ho extrémisti potrebujú.
V podstate však nejde o rodiny, ani o deti. Ide o snahu odmietnuť smerovanie našej krajiny k liberálnej a sekulárnej Európskej únii, založenej na ochrane ľudských práv a na rešpektovaní menšín. Ide o zámer vrátiť nás do dôb neblaho známej ľudáckej tradície.
Existuje však právo, ktoré žiadne medzinárodné dokumenty ani národné stratégie nezabezpečia. Právo na zdravý rozum. Vlastne by to mala byť skôr povinnosť. Povinnosť zodpovedných ľudí filtrovať informácie a overovať si zdroje a ich pozadie. Povinnosť nás všetkých postaviť sa proti extrémistom, demagógom a šarlatánom a vrátiť diškurz o ochrane detí, o stratégii ľudských práv, rodovej rovnosti či právach LGBTI ľudí tam, kam patrí a kde si zaslúži byť. Do roviny odbornej a vecnej. Bez ukrajinských „biskupov“, náboženských fanatikov či slovenských pravicových extrémistov. Naše deti majú na to právo. A nielen ony.