Medzi rodičmi sa potom rozprúdila debata, či je správne prideľovať deťom aktivity podľa pohlavia. Nebolo by lepšie nechať im na výber, či sa chcú hrať na princa/princeznú alebo na bojovníčku/bojovníka?
Na niektoré veci majú všetci názor, a to navyše často mimoriadne vyhranený. Hneď sa vrece roztrhlo s poznámkami o tom, že čo je veľa, to je veľa, dievčatá sú predsa od prírody princezné, rovnako ako chlapci od prírody chcú byť bojovníkmi. Načo do toho zasahovať a deti pliesť. Ba dokonca niekto položil celkom vážne otázku, čo je na tých rodových stereotypoch zlé a prečo proti nim za každú cenu bojovať.
Väčšina tých názorov je, dovolím si povedať, nepodložených ničím iným, ako „presvedčením“. Pletú sa sem veci ako vlastné skúsenosti, vierovyznanie, svetonázor a diskutéri si ich radi zamieňajú s faktmi. Keďže tu hovoríme o detskom vývine, nazdávam sa, že namiesto toho by stálo za to si prečítať, čo hovorí vývinová psychológia. Z vývinovej psychológie teda vieme, že dieťa krátko po narodení vníma seba a matku ako nedeliteľnú jednotku. Spolu tvoria takzvanú diádu, sú teda, takpovediac, jedným telom.
Dávajme deťom na výber
V podobných debatách ľudia mimoriadne radi argumentujú vlastnými skúsenosťami, a túto skúsenosť, ako viem, väčšina matiek potvrdí. Nikoho však neprekvapí, že tento stav jednoty netrvá dlho. Vyvíjať sa, dozrievať, znamená vymaňovať sa zo symbiózy a stávať sa autonómnym. Ako dieťa rastie, odčleňuje sa od matky, do jeho života pribúdajú ďalší ľudia, otec, súrodenci, kamaráti, širšia rodina atď. Dieťa zisťuje, že sa mu páčia iné farby ako mame, že má rada iné jedlá ako brat, rád sa hrá s inými hračkami ako Jurko od susedov. Vzniká tak pocit seba ako individuálnej bytosti, ktorá je odlišná od ostatných.
Jednou z najdôležitejších vývinových úloh je zistiť, čo mi vyhovuje a čo nie, čo mám rád/rada a čo nie. Deťom je preto dobré ponúkať alternatívy a dávať im na výber. Nielen medzi bábikami a autíčkami, ale aj medzi hruškami a jablkami, červeným a modrým kabátom (zeleným…), hraním sa v záhrade alebo v izbe. Schopnosť vybrať si to, čo mi vyhovuje, je jedným z predpokladov duševného zdravia.
Riziko nevedomosti
Predpokladám tu rozhorčenú námietku, že „takto vzniká generácia nevychovaných a neprispôsobivých detí“, ktoré „sú zvyknuté dostať, čo si zmyslia“. Kam tento svet dospeje, keď z nich vyrastú bezohľadní egoisti, ktorí si budú hľadieť len svojich potrieb?
Ale poznať, čo si prajem, a ihneď to dostať, sú dve rôzne veci. Naše životy sú prirodzene obmedzené realitou. V decembri môžem mať síce chuť na maliny zo záhrady, chtiac-nechtiac však musím akceptovať, že v decembri v záhrade nerastú. Rovnako sa všetky deti musia socializovať a prijať isté konvencie spoločnosti. Ak som, napríklad, počas svadobného obradu hladná, nepatrí sa vytiahnuť žemľu a začať jesť, musím naplnenie svojej potreby odložiť na neskôr.
Dokázať zvládnuť nepohodlie, ktoré plynie z toho, že moje potreby sa ihneď naplnia, je rovnako dôležité, ako o nich vedieť. Dovolím si ponúknuť takúto definíciu duševného zdravia: Zdravý zrelý človek vie, čo potrebuje a chce a je schopný vydržať istú mieru frustrácie, ak to okamžite nedostane.
Oveľa väčšie riziko predstavujú ľudia, ktorí poriadne nevedia, čo chcú a skúšajú si hlava-nehlava brať rôzne veci (napríklad drogy), v nádeji, že to „čosi“, čo nedokážu presne pomenovať, dostanú. Pripomínam opäť, že tu nejde o môj súkromný názor, o moju vieru či svetonázor, ale o relatívne potvrdené a akceptované poznatky vývinovej psychológie. Tá hovorí, že je správne dieťa cvičiť v spoznávaní svojich preferencií a potrieb. Preto by malo dostať na výber aj (ale nielen) s čím sa chce hrať.
Ponúkam malý myšlienkový experiment, ktorý dokazuje, že pri takomto prístupe nie je čo stratiť. Je teda, dovolím si povedať, nezvyčajne bezpečný.
Prirodzenosť verzus výchova
Existujú dva názory. Niektorí tvrdia, že ľudia sa rodia (alebo ich Boh stvoril) s istou vrodenou náklonnosťou k istému pohlavím danému správaniu. Dievčatám je vrodené, že sa chcú hrať s bábikami, chlapcom je vrodené, že preferujú autíčka. (A tieto preferencie pokračujú v živote ďalej, ženy chcú byť prirodzene učiteľky a muži inžinieri a tak ďalej.)
Iní sa nazdávajú, že ľudia sa rodia rovnakí, bez prirodzených rodových preferencií. Až neskôr, v priebehu socializácie, sa naučia, že od dievčat sa očakáva hra s bábikami a od chlapcov nadšenie pre autíčka.
Potom existujú štyri kombinácie. Podľa prvej sa dievčatá chcú prirodzene hrať s bábikami a chlapci s autami, pričom dostanú na výber. Všetky dievčatá si vyberú bábiky a všetci chlapci autíčka a každé dieťa bude teda spokojné. Ako bonus majú možnosť cvičiť si schopnosť voliť si medzi rôznymi alternatívami. Druhá, že dievčatá budú mať predpísané to, čo im je prirodzené, rovnako ako chlapci. Všetky deti budú teda spokojné. Nevýhodou je, že nemali možnosť si voliť, teda netrénovali si schopnosť vyberať si.
Tretí variant je, že si každé dieťa vyberie, s čím sa chce hrať. Niektoré dievčatá sa budú hrať s bábikami a niektoré s autami, rovnako ako niektorí chlapci si zvolia bábiky a iní autíčka. Každé dieťa bude spokojné a každé dieťa malo možnosť výberu.
A podľa štvrtej možnosti všetky dievčatá dostanú bábiky a všetci chlapci autíčka. Časť dievčat bude však nespokojná, lebo by sa radšej hrali s autíčkami, a budú aj chlapci, ktorí sa budú hrať s autíčkami „nasilu“, lebo by si radšej vybrali bábiky. Takto dávame deťom správu: je jedno, kým si, musíš sa správať podľa toho, či si chlapec alebo dievča. Má to, samozrejme, dôsledky pre ďalší život, ktoré tu hádam nemusíme opakovať.
Nereflektovaná neistota
Nature versus nurture (Prirodzenosť kontra výchova) predstavuje jeden z najtvrdších orieškov psychológie a hádam i vedy ako takej. Nie som kompetentná, aby som ho rozlúskla. Dajme tomu, že nevieme, ako to je. Nie je to jediná otázka, na ktorú zatiaľ nepoznáme odpoveď. Platí však, že v prípade neistoty sa usilujeme voliť najbezpečnejší variant. Ako som ukázala, dať deťom na výber je v každom prípade bezpečné.
Ak im, naopak, na výber nedáme, podstupujeme isté riziko, že časť z nich poškodíme. Je nezmyselné, ak prívrženci vrodených rodových identít trvajú na tom, že dieťa treba od začiatku v rodovo danom správaní podporovať. Čoho sa boja? Veď práve vtedy, ak je rodovo dané správanie vrodené, si každé dievča a každý chlapec slobodne vyberie to, čo je mu/jej prirodzené. Práve vtedy netreba dieťa usmerňovať.
Snaha takýchto ľudí, ktorí chcú rodové správanie formovať, akoby odrážala akúsi nereflektovanú neistotu. Ale to sa už asi dostávam do oblasti špekulácií, ktorým som sa chcela dôsledne vyhnúť.