Prečo ja, nech to riešia iní

Kritika je všeobecne málo obľúbený jav. A keď sa kritizuje v rámci vlastnej komunity či dokonca v kruhu rodiny, hneď býva oheň na streche.

01.11.2013 12:00

Azda každá rodinná oslava má na tanieri niečo v duchu: „Ty nič nehovor, ty si nedávno tvrdil, že darovať mikrovlnku k sviatku je staromódne, že dnes sa skôr dávajú peniaze!“ Vôbec nikomu pri tejto kritike neprekáža, že švagriná s dvoma deťmi považuje tú mikrovlnku za obrovskú pomoc.

Počítajte s nami

Kritika v komunite ľuďom „vonia“ ešte menej. Takmer dvadsať rokov pracujem ako dobrovoľná funkcionárka (ešte sme nevymreli, ale do Červenej knihy ohrozených druhov už vraj mierime) Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska. V rámci našich aktivít sa sem-tam nevyhnem kontaktu s médiami.

Nikdy som sa nevedela tváriť na spôsob: „My sme nevidiaci, ľutujte nás.“ Tadiaľ cesta nevedie. Skôr ju vidím smerom: „Potrebujeme vašu pomoc, ale počítajte pri nej aj s nami, veď sa týka predovšetkým nás.“ Tento postoj si však nevyhnutne vyžaduje spoluprácu nás, „zrakáčov“ s médiami alebo povedzme s miestnymi samosprávami.

Jeden príklad za všetky. Mesto plánuje opraviť ulicu, nazvime ju Štúrova. Bývajú na nej nevidiaci aj vozičkári, pár seniorov i kopa mladých rodín (a teda rodičia s kočíkmi). Projektant úprav vie, ako debarierizovať priestor pre ľudí s telesným znevýhodnením, ale nemusí ovládať potreby zrakáčov. Preto na Štúrovej ulici vzniknú síce fajn obrubníky, ale chodníky budú v takých oblúkoch, že ich okraj nasmeruje nevidiaceho rovno do stredu cesty. Prečo? Lebo keď dostali do schránky výzvu, aby sa k oprave vyjadrili, povedali si: „Načo, nech to riešia iní.“ A práve tento ľahostajný prístup „našincov“ často kritizujem.

Čo s nami urobí taká kritika od človeka, ktorý problémom žije? Jedna skupina ľudí si povie: „Len si hovor, čo chceš, je to tvoja vec.“ A to sú práve tí, ktorých kritizujem za nečinnosť. Žiaľ, je to zároveň tá najväčšia skupina. To sú tí, čo sčasti môžu za to, že spoločnosť je v takom stave, v akom je: zodpovední si robia, čo chcú, lebo vedia, že im aj tak všetko prejde. Smutné je, že práve táto väčšina dokáže „riešiť“ problémy najmä tam, kde je už neskoro. Najradšej deň po…

Nemlčať je zlato

Oveľa menšiu (ale na spoluprácu lepšiu) skupinu tvoria ľudia, ktorí kritiku vedia prijímať a dokážu svoj názor nielen mať, ale – a to najmä – ho aj verejne povedať. A tak ako ostatní aj my, čo bojujeme s nejakým fyzickým problémom, máme niekoľko možností.

Mlčať, spokojne sa potľapkávať po pleciach, utvrdzovať sa v tom, akí sme dobrí, akí sme poľutovaniahodní, alebo zistiť, že prijať kritiku môže znamenať aj šancu veci naozaj vyriešiť. Ak sa niekto v tejto kritike do vlastných radov nájde, možno už zajtra odpovie (napríklad) na výzvu samosprávy. Aj s jeho pomocou sa (nielen) Štúrova ulica stane lepším miestom pre život nás všetkých.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
debata chyba
Viac na túto tému: #názory #nevidiaci #eka balašková