Mnohí z tých, ktorí prežili peklo lágrov, sa rozhodli podať svedectvo ďalším generáciám vo svojich knižne vydaných memoároch.
Memoáre v úzadí
Aj napriek podobným historickým súvislostiam medzi Slovenskom, Talianskom či Nemeckom však ostali u nás po roku 1948 z rôznych, najmä ideologických, dôvodov takéto memoáre v úzadí záujmu historikov, literárnych vedcov či prekladateľov. Len na porovnanie – za obdobie od skončenia vojny do polovice deväťdesiatych rokov bolo v Taliansku publikovaných viac ako šesťsto spomienkových kníh s touto témou. U nás by sme ich porátali možno na prstoch dvoch rúk. Situácia sa síce v ponovembrovom období zlepšila – vyšli viaceré memoáre slovenských židovských autorov a diela z inonárodných literatúr v preklade do slovenčiny – stále sme však v „závese“.
Okrem pár publikovaných spomienok na tragédiu židovskej komunity sa však slovenský čitateľ napríklad nikdy nedozvedel o zverstvách páchaných na ďalších menšinách, ktorých sa dotkol holokaust – Rómoch, gejoch či príslušníkoch náboženských skupín. Ich spomienky sa na pulty našich kníhkupectiev a ani do knižníc – či už z domácej, alebo zahraničnej produkcie – nikdy nedostali. V Taliansku dokonca niektorí vedci, napríklad Francesco Soverina, uvažujú nielen o jednom, ale o viacerých holokaustoch – a to práve preto, aby sa zdôraznili špecifiká viacerých menšín, ktoré sa priečili „hodnotám“ režimu.
Biele miesta
Aj keď sa na tomto mieste nedajú zaplniť všetky biele miesta v zozname kníh tzv. iných menšín, ktoré u nás nevyšli, spomeňme aspoň niektoré. Alessandro Cecchi Paone a Flavio Pagano zaujali svet svojou knihou Revolta Cigánov. Venovali ju zabudnutým martýrom rómskeho holokaustu a vtedajšiemu rímskemu prefektovi, ktorý odmietol príkaz brať odtlačky prstov rómskym deťom. „Homokaust“ v memoárovej literatúre reprezentujú Heinz Heger či Pierre Seel. Ako sa dozvedáme z ich spomienok, do koncentráku sa dostali z absurdných dôvodov. Heger kvôli tomu, že na lístok napísal vyznanie svojmu priateľovi, Seel chcel nahlásiť krádež hodiniek a gestapo ho na základe zoznamu homosexuálov zatklo. Margarete Buberová-Neumannová zasa zobrazuje vzťah fašistického režimu k Svedkom Jehovových. A takto by sme mohli pokračovať…
Všetky tieto diela sa stretli vo svete s veľkým ohlasom – hovoria totiž o fenoméne nezmyselného strachu z inakosti. Najbližšou úlohou prekladateľov a literárnych vedcov bude sprístupniť (nielen) tieto memoáre širokej verejnosti aj u nás. Nezabúdajme, aký obrovský historický význam pre celý svet mal napríklad preklad správy Rudolfa Vrbu a Alfréda Wetzlera po ich úteku z koncentráku. V dobe, keď je na svete stále menej a menej priamych svedkov teroru v Osvienčime, ostanú ako memento už len knižné spomienky. Najprv sa k nim však naši čitatelia musia dostať.