Sme často svedkami polarizácie, keď proti sebe stoja odborná verejnosť a politici v zastúpení investora. Trenčianske Teplice. Malé mesto, kde sú prítomné hodnotné vrstvy, hmotné svedectvá zápasu o sebaurčenie československej a slovenskej architektúry a kultúry.
Kúpalisko Zelená žaba od brnianskeho architekta Bohuslava Fuchsa z roku 1936 a Liečebný dom Machnáč, vrcholné dielo Jaromíra Krejcara z roku 1932, sú architektúry svetového významu, dokumentujú ukážkovo ducha jedného krátkeho obdobia, keď sa v Československu viera v humanizmus a ľudský pokrok javila byť dobrou alternatívou k silnejúcim smrtiacim hrozbám nacizmu a stalinizmu.
Prežili vojnu aj socializmus
Tieto ikony architektúry funkcionalizmu prežili vojnu, 40 rokov socializmu a jednu dekádu obnoveného kapitalizmu. Od roku 2001 stoja bez povšimnutia, odhodené ako nepochopené relikty zabudnutých hodnôt svojich tvorcov. Kým Machnáč postupne mizne pod dohľadom svojich majiteľov v bezmocnom svedectve inštitúcií pamiatkovej ochrany, Zelená žaba stojí pred rekonštrukciou, ktorá v konečnom dôsledku nemusí znamenať jej záchranu.
Médiami šírený obraz investorov spasiteľov je často dávaný do protipólu k aktivistom a úradníkom, pričom sa opomína ich odbornosť a verejný záujem ochrany kultúrneho dedičstva. V prípade kúpaliska Zelená žaba je investorom plánovanej obnovy – rekonštrukcie – moravský Holding Synot. Cez médiá otvorene obviňuje pamiatkový úrad v Trenčíne, ktorého pracovníkov označuje za "úradníkov“ brániacich obnove pamiatky (!) a rozvoju turizmu.
Je potrebné pochopiť, že architektúra je viditeľným a trvalým reprezentantom kultúry spoločnosti v ktorej bola postavená. Ako český historik architektúry Rostislav Švácha poznamenal: „Architektúra reprezentuje spoločnosť, ktorá do nej vkladá svoje najlepšie nádeje a túžby a tie potom o nej podávajú svedectvo nasledujúcim generáciám.“
V prípade Trenčianskych Teplíc je dedičstvo vrcholnej moderny o to cennejšie, že autori architekti manifestovali práve tu svojou tvorbou ideu a ducha doby, obdobia funkcionalizmu, kde okrem technickej vyspelosti stavby je výrazným prvkom politický odkaz samotnej architektúry, ktorá vytvára sociálnu infraštruktúru: verejné kúpalisko pre široké masy rekreantov.
Ústupky pamiatkarov nestačia
Od podania prvého projektu na rekonštrukciu kúpaliska ubehli štyri roky. Investor mal dostatočný priestor na komunikáciu medzi architektami obnovy (Cube Design) a krajským pamiatkovým úradom.
V roku 2010 urobil pamiatkový úrad mnohé výrazné ústupky, ktoré ochudobňujú pamiatkovú podstatu objektu, ako napríklad nahradenie betónového plaveckého bazénu s integrovaným pôvodným podvodným osvetlením za nový antikorový bazén s atrakciami.
Rad ústupkov pamiatkového úradu je rozsiahly, je preto zarážajúce, že investor vo svojej kritike poukazuje práve na neústupnosť pamiatkarov. V závere roku 2013 podal investor projekt na stavebné povolenie, požiadavky pamiatkového úradu z roku 2010 však nerešpektoval a do projektu nezapracoval.
Z obhliadok kúpaliska za prítomnosti investora a pamiatkarov s odborným poradným sprievodom z českého pamiatkového úradu a Ústavu stavebníctva a architektúry SAV jasne vyplýva potreba zachovania čo najväčšieho rozsahu pôvodných prvkov, ktoré robia toto architektonické dielo takým jedinečným.
Podľa českého architekta a pamiatkara Miloša Solařa, ktorý bol garantom obnovy vily Tugendhat v Brne, môže pamiatka zaniknúť nielen schátraním a fyzickým rozpadom, ale aj nešetrnou prestavbou.
To, že kúpalisko bude obnovené, nestačí. Dôležité je tiež, ako bude obnovené. Jeho kultúrne a architektonické hodnoty musia byť zachované, prípadne zmnožené pridaním nových hodnôt, pričom je potrebné dbať primárne o zachovanie existujúcich hodnotných prvkov.
Predstava investora, že "obnova“ prebieha formou rekonštrukcie, je preto mylná. Využívanie súčasných stavebných a fyzikálnych štandardov nemôže byť argumentom na ničenie pôvodnej architektúry. Tak ako neprichádza do úvahy polystyrénová fasáda na gotickom dome, ani v prípade pamiatky modernizmu by nemali byť takého prvky rekonštrukcie prípustné.
Je možné, že problém v Trenčianskych Tepliciach pramení aj z pocitu verejnosti, že stavba z 20. storočia nemá takú historickú hodnotu ako napríklad spomínaný gotický dom. Podobne zmýšľa zrejme aj investor. Nie je to však postoj odbornej verejnosti; tá k pamiatkovému fondu nepristupuje takto selektívne.
Investor dal ultimátum
Každý dom je jedinečný, každý môže rozprávať svoj vlastný príbeh. Tak ako človek nie len zhlukom svalov a kostí, ani domy nie sú len kopou betónu a malty. Sú viac, sú aktualizáciou ideí svojich tvorcov a nositeľom príbehov svojich obyvateľov. Keď objekt pamiatkovo chránime, neznamená to, že iba ochraňujeme jeho stavebné vyhotovenie.
Detaily a pôvodné prvky sú trvalou a hmotnou reminiscenciou na oveľa dôležitejší artefakt: ideu architekta a ducha doby. Postoj investora dokazuje ultimátum, ktoré na verejnej prezentácii adresoval verejnosti zástupca Holdingu Synot Ján Svoboda: "Buď pristúpite na naše požiadavky, alebo s rekonštrukciou kúpaliska končíme.“ S poznámkou, že buď kúpalisko prestavajú podľa svojich predstáv, alebo odídu investovať za hranice.
Vo svete sú pamiatky modernej architektúry vysoko cenené. Sú rovnocennou súčasťou zoznamu UNESCO. To, čo v Česku reprezentuje vila Tugendhat alebo v Nemecku budova školy Bauhaus, u nás reprezentuje práve kúpalisko Zelená žaba i neďaleký liečebný dom Machnáč. Sú to pamiatky, ktoré svojím významom a kvalitou architektúry presahujú hranice Slovenska.
Je preto smutné, že sa obidve nachádzajú v rukách investorov nepociťujúcich nadšenie z hodnoty architektúry, ktorú vlastnia. Pritom existuje veľa príkladov vzornej obnovy obdobnej architektúry, ktorá sa po renovácii stala vyhľadávaným turistickým atraktorom.
Na to je však potrebná vôľa investora a kvalitní a skúsení architekti. Je dobré tešiť sa z obnovy kúpaliska, len ambícia by v tomto prípade nemala spočívať len v samotnej obnove, ale práve v kvalite obnovy, ktorá nebude predstavovať väčšie riziko ako samovoľný rozpad. Pamiatky chránime nie preto, že sú chránené zákonom, ale preto, že sú pre nás dôležité.