Zaráža ma – samozrejme, nie to, že náboženskí fanatici (nerovná sa všetci veriaci) sú zasa agresívne pohoršení, ale to, koľkí inak príčetní ľudia, vrátane niektorých teplých či tzv. voľnomyšlienkarok, majú potrebu obúvať sa do tohto „monštra" (akoby nemali dosť iných tesných topánok a trás na vychádzku) či zdanlivo (pretože odtiaľ potiaľ) liberálne rečniť štýlom: gejovia o. k., ale „toto“ je príliš.
Celý tento haló kolotoč (z ktorého každý Matelko radšej vyskočí, čím svet prichádza nielen o básnikov) je, žiaľ, dôkazom, že o žiadne víťazstvo tolerancie či, nebodaj, rešpektu k inakosti (kiežby iba u nás) nejde.
V každom prípade je výhra tohto človeka prospešná. Čím viac z nás bude konfrontovaných s rôznorodosťou, ktorá niektorých síce príznačne irituje, no nijako neohrozuje, tým skôr sa posunieme od v lepšom prípade nadšeného, v horšom zhnuseného, tak či onak okukovania „podivínov v cirkuse“ k nevzrušenému ignorovaniu, ak ma to nezaujíma (ako mňa hokej), alebo k hodnoteniu konkrétneho výkonu, do ktorého v prípade estrád logicky patrí aj imidž, a ktorý tu neriešim, keďže nielen kolektívny šport, ale ani hudba a šou tohto typu ma „nefascinujú“. Na rozdiel od budúcnosti, ktorá je síce ďaleko, no pár dlhých nôh s nalakovanými nechtami v nej už iste tancuje.