Chceme spolu žiť aj zostarnúť

S mojim Dankom som sa zoznámil niekedy v 92-om roku. V marci 1993 sme sa rozhodli, že budeme žiť spolu ako partneri.

02.12.2014 12:00
Roman Dulgerov, Danko Beran
Roman Dulgerov, Danko Beran
debata (39)

Obaja mladí, ale už s množstvom rôznych skúseností s našou orientáciou v kontexte spoločenskej akceptácie. Rôzne druhy zážitkov, a mnohé z nich neboli z najpríjemnejších, nám umožnili o to viac si vážiť jeden druhého, náš rodiaci sa vzťah. Preto sme – obaja vyhladovaní po láske a pocite blízkosti milovanej osoby – uzavreli dohodu. Či skôr sľub. Chceme spolu žiť a chceme spolu zostarnúť. Ruka v ruke. Moje problémy sú aj Dankovými a Dankove prežívam s rovnakou intenzitou aj ja, akoby boli moje vlastné.

V dobrom aj v zlom

Svoj sľub sme spečatili obradom. Pozvali sme svojich najbližších priateľov a v byte našej kamarátky Ireny sme si sľúbili lásku. Tento sľub sme si dali po roku spoločného života, teda presne pred dvadsiatimi rokmi. Prečo? Lebo sme cítili veľkú zodpovednosť. Sľúbiť si lásku na celý život, to nie je len tak. To sa nerobí často a najlepšie je, keď sa tak stane len raz za život. Naše prvé obrúčky boli z hematitu. No a odvtedy sme spolu. V dobrom, zlom, v šťastí, nešťastí či v chorobe. Čo poviete? Pripomína vám to niečo? Pritom sme povahy tak rôzne, že nás raz jeden odborník na typológiu označil za opačné typy, ktoré sa nezhodujú v ničom. Zároveň však dodal, že sa spolu nikdy nebudeme nudiť, a ak sa naučíme svoje rozdielnosti akceptovať, zostaneme spolu navždy. My sme to chceli a rozhodli sme sa tak. Pochopili sme, že základ každého láskyplného vzťahu je úplne jednoduché a nie príliš romantické rozhodnutie. Toto rozhodnutie však musí prísť z najhlbšieho vnútra.

Najprv som sa presťahoval domov k Dankovi a žil istý čas s ním, jeho matkou a malým bratom v jednom byte. Pre nikoho z nás to nebolo ľahké. Neskôr sa Dankova mama presťahovala do svojho rodného domu na strednom Slovensku. My sme prešli do dvojgarsónky a bývali sme s Dankovým bratom a jeho frajerkou, a to až dovtedy, kým sme sa konečne neodhodlali vziať si hypotéku a presťahovať sa do vlastného. Keď mal môj brat problémy s prácou a bývaním, žil u nás. Keď Dankova matka pochopila, že jej romantický sen vrátiť sa do svojho rodného domu a žiť tam je nad jej sily, a ani v penzióne sa jej príliš nedarilo, bývala dva a pol roka u nás. Nuž a moja matka? Dodnes žije v našom malom rodnom mestečku. Po náhlej smrti otca je sama a pravidelne sa u nej s bratom cez víkendy striedame. Matka je hlboko veriaca. Keď sa po veľmi ťažkom prežívaní vyrovnala s mojím zameraním, ani nespočítame tie veci, ktoré na Dankovu veľkú a netypickú postavu ušila, či uštrikovala práve v časoch, keď nebolo peňazí nazvyš.

Láska, tolerancia a duch ochrany

Prečo to píšeme? Lebo vám chceme ukázať, že sme normálna rodina. Ja a môj Danko. Nič mimoriadne. Nič, čo by neprežívala každá bežná rodina. Ale pozor! Chceme zároveň povedať, že predstava rodiny otec, matka a deti zďaleka nezodpovedá realite. Že rodinou sú v skutočnosti všetci jej členovia, všetci príbuzní, a veľmi často aj ľudia bez príbuzenského vzťahu, ktorí sa stávajú jej súčasťou. Tvrdenia, že rodinný model otec, mama a deti je jediný správny, dehonestuje skutočný význam slova rodina, kde vládne láska, tolerancia a duch ochrany, ktorý chráni všetkých a nenechá nikoho padnúť. A vy si vážne myslíte, že by sme chceli tradičnú rodinu rozbiť? To je nezmysel. Aj keď dnes žijeme spolu sami dvaja, stále sme súčasťou našich tradičných rodín. A naše tradičné rodiny sú dávno prepojené a tvoria jeden veľký, svojbytný a stabilný organizmus, ktorého sme my dvaja dôležitou zložkou. Nechcite, aby sme sa cítili menejcenní len preto, lebo je naša prirodzenosť iná. Žili sme a vlastne stále žijeme svoj život. Varili sme spoločne na blogu. Písali sme aj ďalšie články, z ktorých mnohé nás virtuálne obnažovali až na kosť. Napriek množstvu stretov na diskusných fórach, ktoré boli často viac než nepríjemné, sme mali pocit, že situácia gejov, lesbických žien a transrodových a intersexuálnych ľudí sa na Slovensku postupne vylepšuje. Hneď po Nežnej revolúcii vznikli nové organizácie; problematika LGBTI občanov sa dostávala do povedomia, Slovensko vstúpilo do Európskej únie, prišli prvé veľmi emocionálne Dúhové Pridy. A aj keď vládne garnitúry považovali naše problémy za druhoradé, boli sme presvedčení, že otázka demokratických zmien je len otázkou času. Veľmi sme sa mýlili.

Obludné klamstvá, ktoré bolia

Proti našej menšine sa začali organizovať zástupcovia väčšiny. Hlavne z tej veriacej časti, ku ktorej sa na Slovensku hlási 68 percent občanov. Prevaha viac než zrejmá. Tu vznikol priestor na to, aby kresťanskí politici a cirkevné organizácie ruka v ruke s Alianciou za rodinu využili svoj vplyv. Zneužili ľudskú neinformovanosť a často aj nezáujem dozvedieť sa niečo o živote LGBTI občanov na Slovensku. Zrazu sme sediac doma pred televízorom či počítačom počúvali, alebo čítali hrubé, nenávistné a urážlivé výroky kresťanských politikov a predstaviteľov cirkevných organizácií. Čítali sme pastiersky list z pera Konferencie biskupov Slovenska. Denne počúvali klamstvá, ktoré z nás robili najväčších nepriateľov, rozvracačov rodín a nositeľov kultúry smrti. Počúvali sme, že sme horší ako masoví vrahovia, že chceme brať deti rodičom a rozvracať tradičnú rodinu. Mnoho, mnoho ďalších nezmyselných obludných klamstiev, ktoré boleli stále viac a viac. Vyvrcholilo to plánovaným referendom Aliancie za rodinu. Potom ako z nás urobila nebezpečného nepriateľa, rozhodla sa nad nami slávne zvíťaziť. Z pozície sily a prevahy väčšinového referenda rozhodla sa Aliancia zadupať naše práva, zadupať naše sny o tom, že raz aj my budeme môcť byť oficiálnymi partnermi. Dúfali sme, že nový prezident, ktorý sa na začiatku mandátu prejavoval ako prezident všetkých občanov, nájde schopnosť upokojiť atmosféru a ostať neutrálnym. On však namiesto toho verejne oznámil, ako bude hlasovať. Proti našim manželstvám. Za zákaz adopcií pre rovnakopohlavné páry. Sme z toho obaja nesmierne sklamaní. Keď pre nič iné, tak kvôli ďalším generáciám LGBTI ľudí.

Nikdy počas nášho spoločného života sme sa necítili tak pošliapaní, nikdy sme nevnímali také kruté útoky na našu dôstojnosť, ktoré sme si vyslúžili len tým, že sme iní. Najhoršie je, že si to protagonisti tejto špinavej frašky vlastne vôbec neuvedomujú. V honbe za každú cenu obrániť vlastnú ideológiu v mene lásky a pravdy sú schopní tých najobludnejších činov. My sme rozhodne neboli, nie sme a nikdy nebudeme pôvodcami žiadneho rozkladu. Pôvodcovia rozkladu sú práve tí, ktorí nás zneužili a používajú boj proti neexistujúcemu nepriateľovi na to, aby zvýšili šance na dosiahnutie svojich politických a ideologických cieľov.

© Autorské práva vyhradené

39 debata chyba
Viac na túto tému: #vzťah #homosexualita #manželský sľub #LGBTI+