Keď sa niekto z nás neobjaví dlhšiu dobu, majiteľka Larisa Ivanovna nás dáva pozdravovať. Že nás čaká. Čaká už od leta. Na mier. Keď hostia ostanú dlhšie, znervóznie. Záverečná o dvadsiatej druhej garantuje, že k nej neprídu rozličné živly. Ak sa nám niekto prihovorí, a to sa deje často, spoza pultu striehne a v pravú chvíľu zasiahne. Odprevadí hosťa k jeho stolu rázne a zároveň milo. Všetkých svojich zákazníkov pozná. Čakám na jedlo a rozmýšľam o tom, ako si skupina okolo oslávenkyne oproti spieva, hrá na akordeóne, oslavuje narodeniny – nevediac, čo bude. Rozhodla som sa veriť v skoré ukončenie trápení tu u nás na východe Ukrajiny. Spievajú krásne ľudové pesničky, tie ženičky v presile. Sedíme a čakáme. Na jedlo. Na mier.
Ženičky v presile
Sedím v malej reštaurácii, kde sa po večeroch zbieha zopár humanitárnych pracovníkov. Bežne si tu človek dá výborný boršč, posedí, porozpráva sa, uvoľní sa po ťažkom dni pri teplej domácej strave.
© Autorské práva vyhradené