Tým sa porušuje článok 17 Európskej sociálnej charty. Výbor dal sťažnosti za pravdu a Francúzsku odporúča explicitný zákaz akejkoľvek formy telesných trestov, no i aktívnu kampaň za nenásilné formy disciplinovania detí.
Prečo nás toto rozhodnutie má zaujímať? Nuž prinajmenšom preto, že naša prax je podobná a je takisto v rozpore s medzinárodnými záväzkami.
Slovensko nechráni deti dostatočne
Článok 17 Európskej sociálnej charty ošetruje „právo detí a mladistvých na sociálnu, právnu a hospodársku ochranu, o. i. ochranu detí a mladistvých pred zanedbaním, násilím alebo zneužívaním“. Slovensko je jednou z krajín, ktorým výbor vyčítal, že telesné tresty dostatočne efektívne nezakázala a nevytvorila prostredie, v ktorom by sa zabezpečila ich prevencia.
Zákon o rodine stanovuje, že „rodičia majú právo použiť pri výchove dieťaťa primerané výchovné prostriedky tak, aby nebolo ohrozené zdravie, dôstojnosť, duševný, telesný a citový vývoj dieťaťa“. Zákon o sociálnoprávnej ochrane dieťaťa síce zakazuje „používať všetky formy telesných trestov na dieťati a iné hrubé alebo ponižujúce formy zaobchádzania a formy trestania dieťaťa, ktoré mu spôsobujú alebo môžu spôsobiť fyzickú ujmu alebo psychickú ujmu". V praxi však k postihom dochádza až v prípadoch hrubších telesných trestov.
Deti sú najmenej chránené od domáceho násilia. Podľa medzinárodných monitorovacích orgánov explicitná ochrana dieťaťa pred násilím nevyplýva ani z Trestného zákona či Občianskeho zákonníka, ani z Ústavy SR.
Trest ako tradícia
Školské inšpekcie, prieskumy Verejnej ochrankyne práv či iných organizácií poukazujú na všeobecnú rozšírenosť telesných trestov na školách, v diagnostických a reedukačných centrách, dopúšťa sa ich napríklad i polícia. Viac ako tretina detí má priame skúsenosti s násilím v rodinách.
Postihy sú skôr ojedinelé, zďaleka nie dostatočné, aby slúžili preventívne. Povedomie o škodlivosti telesných trestov je slabé. Výchovné zaucho stále mnohí vnímajú ako vhodný výchovný prostriedok, ak sa používa „s mierou“. Úplné zrušenie telesných trestov by vraj bolo proti zdravému rozumu, či priam útokom na rodinu a jej výchovnú funkciu. Veď tak to predsa fungovalo po stáročia a boli hádam naši dedovia nejakí sadisti?
Výskumy dávno preukázali ničivé následky násilia a ponižovania na psychiku a rozvoj osobnosti dieťaťa. Fyzická i sociálna bolesť, akou je aj ponižujúce zaobchádzanie, môže viesť k depresii, izolácii, zvýšenej agresivite až násilnému správaniu.
Kruh sa často uzatvorí a násilie sa replikuje. No tradícia je tradícia. A tá, zdá sa, rozumom ani zákonmi sa tak ľahko nevykorení.