Štyria kocúri a jedna svadba

29.06.2015 14:00

Georga som stretol pred ôsmimi rokmi v Londýne. Hneď sme vedeli, že sme sa našli, že sme spriaznené duše. Po šiestich mesiacoch som sa k nemu nasťahoval a stal som sa adoptívnym rodičom číslo dva jeho dvom utešeným kocúrom. Krátko nato som ho predstavil svojej mame a sestre – a ony v ňom veľmi rýchlo našli nového syna a brata.

A Georga máš kde?

So starými rodičmi sme museli postupovať opatrnejšie. Pred nimi je George zatiaľ iba dobrým kamarátom, ktorého Slovensko očarilo tak, že ma sprevádza na každej ceste domov. Babka spočiatku „šípila“, že „ten černoch“ len zneužíva našu povestnú slovenskú pohostinnosť. Dnes sa zakaždým pýta: „A Georga máš kde?“ Sem-tam však nezabudne dodať: „Tomáško, a kedy sa už konečne oženíš? Vieš, žena si vie vystačiť aj sama, ale chlap potrebuje v domácnosti ženskú ruku.“

Nuž babka moja drahá, nepotrebuje. Môj vzťah s Georgom nie je zaťažený predsudkami o tradičných rodových úlohách. Svoju domácnosť sme si usporiadali ako seberovní. Georgovi ide lepšie jedenie ako varenie, kuchyňa je preto mojou doménou. Ja som zase nenapraviteľný bordelár, George sa preto stará o čistotu a poriadok. Spočiatku boli aj hádky, ale časom sme dospeli k prijateľnému kompromisu. Babka by neverila, že štyria kocúri dokážu žiť tak civilizovane.

Problém nastal, keď som pred troma rokmi dostal pracovnú ponuku vo Washingtone. George nemohol ísť so mnou na moje víza, pretože Spojené štáty neuznávali zväzky párov rovnakého pohlavia. Hrozilo, že sa naše cesty rozídu. Georgovi sa však našťastie podarilo nájsť si prácu, a tak ma mohol sprevádzať za oceán.

Teraz ho chce jeho zamestnávateľ presunúť do San Francisca – a tak je rad na mne, aby som svoju lásku nasledoval za kariérnou príležitosťou. Tentoraz našťastie bez stresu. Po sérii rozhodnutí Najvyššieho súdu USA s ním môžem v Spojených štátoch zostať, aj keď sa skončí platnosť mojich víz. Jediné, čo treba urobiť, je „omužiť“ sa.

Manželský sľub až doma

Koncom mája sme využili možnosť, ktorú poskytuje miestna legislatíva, a oslávili sme malú svadbu – bez svedkov, bez hostí, len my dvaja a fotograf. Vymenili sme si obrúčky, podpísali manželský certifikát, ale manželský sľub sme zatiaľ nevyslovili. To si odkladáme pre naše rodiny a priateľov, v prítomnosti ktorých si oddanosť a večnú lásku sľúbime o rok. Doma na Slovensku. Keď svoj sľub vyslovíme, urobíme tak s úctou a pokorou.

Nemáme v úmysle klasický inštitút manželstva nejako znehodnotiť či poškodiť. Náš zväzok je však pre nás rovnako dôležitý ako pre každého človeka, ktorý sa týmto spôsobom rozhodne oddať druhému. Je mi ľúto, že naše manželstvo nebude uznané v krajine, ktorú volám domovom a v ktorej časom plánujeme zapustiť korene a vychovávať svoje deti. Ale časy sa menia a my chceme byť na Slovensku, aby sme ho v rámci svojich možností trošku „popohnali“. Spolu, môj manžel a ja.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#homosexuáli #partnerstvo
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk