Radnica pre ľudí
Ada Colau je stelesnením novej španielskej politiky. Jej príbeh ukazuje cestu, ako sa dá demokraticky vyrovnať s odtrhnutím politických elít od zvyšku spoločnosti či so skostnatenými politickými stranami.
Keď sa v Španielsku počas krízy stali obeťou núteného vysťahovávania státisíce ľudí, stala sa jednou zo zakladateliek platformy pomáhajúcej obetiam krízy a hypoték. Okupácie mali za cieľ prinútiť banky, aby nevyháňali ľudí na ulicu a pokúsili sa s nimi dohodnúť na ľudskejších riešeniach. Zapojila sa do protestov hnutia Indignados proti úspornej politike, ktoré vytvorilo základy novej, veľmi heterogénnej strany Podemos. Tá môže v blížiacich sa parlamentných voľbách zatriasť pozíciou etablovaných politických partají.
Ada Colau bola aj pri založení občianskej platformy Barcelona spoločne (Barcelona en Comú). Uprostred roka 2014 sa pri spustení platformy zišlo okolo 2 000 ľudí, aby spojili progresívnych občanov a občianky, akademikov i sociálne a politické organizácie a vytvorili spoločnú kandidátku do nastávajúcich komunálnych volieb. Ada Colau oznámila, že chce okupovať radnicu a otvoriť ju pre ľudí.
Spolupráca, nie konkurencia
Indignados a Barcelona en Comú spája oddanosť participatívnej demokracii a zapájaniu obyvateľstva do rozhodovacích procesov, obrana sociálnej spravodlivosti a podpora komunitného života. Ich program vznikal v množstve diskusií na verejných fórach alebo na internetových platformách. Barcelona en Comú mala ambíciu získať pred voľbami 30-tisíc podpisov pod svoj úvodný manifest a svoje ciele stále potvrdzovala na množstve susedských diskusií.
Ada Colau sa stala tvárou platformy pre svoje aktivity v meste a nekompromisnú obranu práv jeho obyvateľstva. S podporou ďalších ľudí, ktorí každodenne pracujú pre svoje mesto, nakoniec radnicu spoločne „dobyli“. Ako prvá žena je primátorkou v oblasti, kde je zastúpenie žien v politike pomerne nízke. Sama hovorí, že feminizácia politiky nie je len otázkou ich dosadenia na mocenské pozície, ale odvíja sa aj od presadzovania hodnôt spolupráce, ktorá je „efektívnejšia a príjemnejšia ako konkurencia“.
Radnicu po zvolení otvorila ľuďom. Nepovažuje sa za hlavnú „hráčku“, hovorí, že je len nástrojom ľudí, ktorí „sa rozhodli, že si vezmú späť svoje inštitúcie a demokratizujú ich“. Veď nakoniec kto pozná problémy mesta lepšie ako ľudia, ktorí v ňom žijú a majú ho radi? V Barcelone ich spolupráca vytlačila postavičky nominované zhora hierarchiami politických strán a ich majiteľmi a ponúkla nám príklad, ako postupovať, keď hľadáme cestu k autentickej demokratickej politike.