Je pokrytecké, ako sami prosperujeme z využívania rozvojových krajín a potom sa staviame k emigrantom s takou nenávisťou. Len z Afriky takmer zadarmo berieme ropu, bezodne rybárčime v ich moriach, pestujeme tam naše rezané kvety a potraviny – na úkor ich úrodnej pôdy a vodných zdrojov – a domácich tak pre neľudské podmienky vytláčame z ich domovov. Nie div, že v takých nehumánnych pomeroch sa každý bojí o život, že tam vznikajú konflikty a vojny. To, že strach a neistota sú všadeprítomné. A môžeme za to aj my. A odrazu, keď sa z ľudí aj naším pričinením stanú utečenci, ktorí smerujú (aj) k nám, odmietame im pomôcť. Nikto z nás nie je svätý, tak kde berieme právo zavrieť dvere pred ľuďmi v núdzi?
Zatvorené dvere
Keď hovoríme o utečencoch, málo hovoríme o tom, že my sme bez toho, aby sme tam kedy osobne vkročili, prinajmenšom rovnakým „zlom“ pre Afriku, ako sú v očiach mnohých ľudí Afričania (a utečenci všeobecne) pre nás.
© Autorské práva vyhradené