Som šťastný, žijem

Naskytla sa mi príležitosť pôsobiť ako dobrovoľníčka v centre pre utečencov a utečenkyne v Taliansku. Snažím sa na to psychicky pripraviť. Neúspešne.

08.03.2016 10:00
debata

Ľudia umiestnení v Turíne žijú na okraji mesta v polorozpadnutých panelákoch. V miestnosti sa tlačí toľko ľudí, koľko sa do nej zmestí. Muži, ženy, deti. Voda pravidelne netečie.

Nie sú kapacity

Ako terénna pracovníčka mám rozdávať hygienické potreby, oblečenie. Na prácu sa teším, no v prvý deň sa mi nedarí. Ľudia si nechcú nič zobrať. Nechápem. Koordinátor, volá sa Rambo, vysvetľuje, že mnoho z utečencov a utečenkýň má zlú skúsenosť s pobrežnou strážou a cudzích ľudí sa boja. Mám si k nim nejako nájsť cestu, ale nič nezaberá. Začínam si zúfať, vzdávam to. Napokon rozhodím rukami a spievam. Najskôr nechápavé pohľady vystriedajú úsmevy, pár ľudí mi zatlieska. Nakoniec rozdám všetko potrebné. Jeden muž ku mne prichádza a po anglicky hovorí: „Ty by si mala byť speváčka!“ Tľapká ma po pleci a dodáva: „Ale nie v tomto živote.“ Druhý týždeň dostávam novú úlohu. Každú sobotu budem tráviť so skupinou detí bez sprievodu. Rambo hovorí, že deti sú vo veku 8 až 12 rokov – a že všetky boli krátko pred cestou alebo počas nej znásilnené. Prepadám panike, neviem, ako sa s nimi budem rozprávať. Rambo hovorí, že buď to vezmem ja, alebo sa im nebude mať kto venovať. Sedím teda prvýkrát s deťmi. Môžu si kresliť, navliekať korále, riešiť hlavolamy. No nerobia nič. Keď po ne príde dobrovoľníčka, mlčky sa postavia a odídu. Ďalší víkend si začnú niektoré dievčatá vystrihovať zvieratká; na konci dňa všetky deti okrem jedného chlapca niečo vytvoria. Podávam mu preto papier, no rozkričí sa na mňa, sadne si do kúta a tečú mu slzy. Rambo mi hovorí, že chlapec musel nosiť plienky, pretože kvôli poraneniam z cesty nedokázal udržať stolicu. Pýtam sa, či deti dostávajú psychologickú pomoc. „Zatiaľ ešte nie, nie sú kapacity.“

Ako sestra

Potom sa dozvedám, že dve z „mojich“ detí ušli, keď si uvedomili, že nik z ich blízkych už nežije. Neskôr sa rozprávam so 16-ročným chlapcom zo Sýrie. Angličtinu ho učil otec, už nežije. Mama je nezvestná. Pôvodne chcel študovať na univerzite. Teraz už vie, že to nebude možné, ale že to neprekáža, lebo žije. Zobral by akúkoľvek prácu, zatiaľ však pracovať nemôže. „Nič to. Každý deň sa prechádzam po uliciach. Som šťastný.“ Naozaj ho vidím často sa usmievať. Aj keď by sa to nemalo, vytváram si intenzívny vzťah s mladou ženou. S Ari. Čaká ma každý deň na začiatku ulice, ktorou prichádzam. Je z Eritrey. Po čase rozpráva, že ju z rodiny zobral starší muž. Hovoril o nej ako o svojej manželke, aj keď svadba nebola. Ari má za sebou tri pôrody, ale deti jej vždy zobrali a už ich nikdy nevidela. Nevie, čo je s nimi, či vôbec žijú. Krátko pred návratom domov sa dozvedám, že Ari, ktorú som považovala za dospelú ženu, má 17. Ako moja sestra.

Z Talianska odchádzam po dvoch mesiacoch. Na Slovensku, kde s utečencami nie sú prakticky žiadne skúsenosti, sa proti nim koná ďalší pochod. Aj v Turíne sa pochoduje – na znak solidarity.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #utečenci #dobrovoľníctvo