Ale predsa len: práve v Poltári, v Revúcej, v Tvrdošíne, v Kysuckom Novom Meste či u nás v Rožňave žijú ich reálni adresáti a partneri v dialógu – ktorý zatiaľ prakticky neexistuje. Jednoducho, Kotlebovi voliči v tomto zabudnutom svete sa musia stať našimi partnermi v debate, musíme ich presvedčiť, že ten náš svet je lepší aj pre nich. Nie, nehovorím o neonacistoch a fašistoch v jeho strane, o tých mi nejde.
Prehrávajú na celej čiare
Táto krajina je plná miest, v ktorých žijú ľudia, presvedčení, že prehrávajú na celej čiare. Mávnuť nad nimi rukou alebo ich odsúdiť ako nenapraviteľný antisystémový chorý prvok si jednoducho nemôžeme dovoliť. Sú rovnako ako my občanmi prvej kategórie, lebo žiadna iná tu byť nemôže, keď trváme na tom, že sme demokraciou. Odmietnuť ich, vykázať mimo, je postoj podobný tomu, ktorý mnohí preferujú pri témach utečencov, imigrantov, Rómov, Maďarov, homosexuálov, detí z decákov alebo ľudí s hendikepmi. Neostáva nám iné, než sa konštruktívne, civilizovane konfrontovať s tými, ktorí majú pocit, že svoju občiansku výsadu voliť majú právo použiť na to, aby priamo či nepriamo ublížili všetkým, ktorí sú v akejkoľvek menšine, či ,len" ctia demokraciu západného strihu od A po Z. Keď totiž pripustíme, aby tu ďalej tlela táto tichá občianska vojna, zároveň tak legitimizujeme právo použiť svoj vlastný kyjak na presadenie tej svojej pravdy.
Na pomoc ľavici
Žiadna krajina si nemôže dovoliť plytvať ľuďmi, ich potenciálom a šťastím len preto, lebo si niekoľko "selflídrov” povedalo, že pomôcť tomu odvedľa zapácha komunizmom, že rozdeliť sa je to isté ako byť okradnutý, že platiť za externality je to isté čo totalita, že rovnosť šancí zariadiť si svoj život dôstojne znamená sekírovanie rovnakosťou obmedzení, zákazov a príkazov. Akútnou a zároveň dlhodobou sa v tejto súvislosti stáva výzva demokratickej pravici (občianskym i kresťanským konzervatívcom), aby v záujme prežitia štandardnej demokracie v krajine pomohli pri vzniku liberálnej ľavice. Každý jeden volič a každá jedna volička v tejto krajine majú totiž právo vyberať si zo strán a hnutí, ktorých vízie usporiadania štátu a spoločnosti v ňom pevne väzia v mantineloch štandardných demokratických hodnôt.
Vo voľbách sa ozvali ľudia, ktorí boli pre mnohých z nás štvrťstoročie neviditeľní. Kývli prvému, kto prišiel a cynicky, hnusne ich podviedol, keď im ukázal tú tvár, ktorú chceli vidieť. A tú neonacistickú a klérofašistickú si nechal pre nás ostatných. Nebojí sa nás, lebo vie, že s ním nechceme prísť do reálneho stretu v dedinách a mestečkách po celej krajine, že sme spohodlneli, presviedčajúc samých seba, že všetko podstatné sa odohráva v komfortnej zóne symbolov a vyhlásení. Myslím si, že tentoraz sa mýli.