Ak odhliadneme od extrémistických názorov, pri ktorých ide racio úplne bokom, býva najčastejším problémom väčšinovej časti spoločnosti vo vzťahu k menšinám v „lepšom“ prípade ľahostajnosť, v horšom neznalosť veci či odovzdanosť predsudkom. Presnejšie: odovzdanosť predsudkom vyplývajúca z neznalosti veci.
Poznáte nejakého geja?
V internetových diskusiách pred vlaňajším referendom „o rodine“ nejeden účastník napísal: „Ja síce žiadneho geja ani lesbu nepoznám, ale…“ Ani netušil, ako veľmi sa mýli. Veď len deň predtým mu možno lesba podala v ordinácii liek; gejom môže byť spolužiak či kamarát z detstva. Lenže rozmýšľať o anonymnej menšine je úplne iné, než poznať konkrétnych ľudí. A tí môžu byť aj medzi najbližšími rodinnými príslušníkmi, kamarátmi, známymi.
Von zo začarovaného kruhu
Gejovia, lesby či transrodoví ľudia sú často „utajení“, neraz, pochopiteľne, aj zámerne. Tých, čo sú ochotní vstúpiť so svojím menom a tvárou do verejného diskurzu, nie je veľa, a tí utajení majú svoje dôvody. Vzniká tak začarovaný kruh: spoločnosť má negatívne postoje, lebo konkrétnych príslušníkov menšín nepozná – a nepozná ich, lebo tí zostávajú v anonymite v obave z reakcií spoločnosti. Existujú však vhodné formy, ako z tohto začarovaného kruhu von. Jednou z nich sú tzv. živé knihy, keď si počas nejakého podujatia môžete „vypožičať“ príslušníka menšiny a viesť s ním zmysluplný individuálny rozhovor o jeho životnom príbehu či každodennom živote. Samozrejme, možnosti živých kníh sú rôzne – časovo, priestorovo, kapacitne – limitované.
Zo srdca na papier
A potom je tu možnosť zvečniť veci na papieri. A presne to urobila autorka Monika Pascoe Mikyšková, ktorá na sklonku minulého roka bez veľkej slávy a vo veľmi skromnom náklade vydala nenápadnú knižočku Záznam o tichu, obsahujúcu desať rozhovorov s ľuďmi, ktorých spája náklonnosť k rovnakému pohlaviu. Otvorených, úprimných rozhovorov bez nádychu bulvárnosti. Prostých, ľudských. O comingoute, o prvých láskach. O pekných i problematických veciach spojených s odlišnou sexuálnou orientáciou. O vzťahoch s rodičmi a s kamarátmi „pred“ a „po“. O pocite osamelosti a jeho (ne)úspešnom prekonávaní. O láskach, ktoré vydržali alebo nevydržali. Spovedaní nič nemaľujú naružovo, pomenúvajú veci pravými menami. Práve to robí ich autentické príbehy vierohodnými a odhaľuje v nich leitmotív – že gejovia a lesby sa svojím emocionálnym prežívaním či vnútornými konfliktmi vôbec neodlišujú od príslušníkov väčšiny. Že je to samozrejmosť? Kiežby tomu veril každý. Zmysel tejto knižky najlepšie vyjadrila sama autorka: „Verím, že pestovaním väčšej tolerancie voči inakosti v konečnom dôsledku prispievame aj k vlastnej vnútornej slobode a k humánnym hodnotám všeobecne.“