Bolela ma duša. Dôvodom bola vojna

09.05.2016 14:00

"Dôvodom bola vojna. Cez noc sme sa ocitli v rovnakom byte, v rovnakej posteli, ale v inom štáte, ak to tak môžeme povedať. Zobudili sme sa a v rozhlase hovorili, že musíme ostať doma. Nemôžeme ísť von a ak máme nejaké zbrane, mali by sme ich odovzdať. Jediná zbraň, ktorú sme mali doma, bol ten náš kuchynský nôž z kuchyne, tak ako väčšina obyvateľov.“

To sú slová Jeleny (59), jednej z participantiek výskumu Ženy na vedľajšej koľaji, venovanom ženám s utečeneckou skúsenosťou z bývalej Juhoslávie, ktoré prišli začiatkom 90. rokov minulého storočia do vtedajšieho Československa a získali v ňom status migrantiek s dočasnou ochranou.

Dialo sa veľa zlých vecí

Súčasné médiá často prezentujú odchod a útek z krajiny, v ktorej zúri vojna, ako jednoduchý a chladný akt vykalkulovaného individuálneho rozhodnutia. Aké "jednoduché“ je toto rozhodovanie? Rozhoduje sa utečenkyňa sama? Sú tieto rozhodnutia rodovo podmienené?

Aj viac ako po dvadsiatich rokoch po nútenom odchode z vlasti sa ženám na obdobie odchodu/úteku nespomínalo ľahko. Obdobie migračnej trajektórie je v pamäti žien ustavične živé a plné traumatických spomienok, s ktorými sa mnohé z nich vyrovnávajú až do súčasnosti. Sú už vo veku, keď ich deti vyrástli a osamostatnili sa, keď majú viac pokoja a času pre seba (väčšina je už v dôchodkovom veku) a na premýšľanie o veciach, na ktoré by radšej zabudli.

Životné podmienky v bývalej Juhoslávii v čase, keď ženy odchádzali do zahraničia, vôbec neboli jednoduché. Ba práve naopak, dlhodobo a reálne ohrozovali ich život. Preto bolo prekvapujúce, že svoj odchod veľmi dlho zvažovali a bol skutočne až krajným riešením ich neľahkej životnej situácie.

Rozhodovanie sťažoval fakt, že v mnohých prípadoch zanechali doma svojich najbližších – rodičov, manžela, súrodencov a priateľov. Práve tieto sociálne väzby, ktoré výrazne definovali ich tradičnú patriarchálne podmienenú rodovú identitu a rolu matiek, manželiek a dcér, boli pre ne veľmi dôležité.

Pani Sanja (61) sa pre starostlivosť o matku rozhodla zostať na začiatku vojny v Bosne a do vtedajšieho Československa putoval len jej manžel s dcérou: "Áno, ja som ešte zo začiatku zostala. Najmä kvôli maminke. A zostala aj sestra, ktorá sa starala o manželových rodičov. My dve ženské sme obstarávali vodu a drevo. Pár mesiacov sme nemali ani vodu, ani elektrinu, ani telefón. Tak sme nevedeli, ani čo sa deje u susedov. A stávalo sa veľa zlých vecí.“ Niektoré ženy videli svojich blízkych posledný raz vo chvíli odchodu z vlasti. O to emocionálnejšie pre nich bolo, keď niekto z ich blízkych zomrel a oni sa nemohli zúčastniť na ich poslednej rozlúčke.

Ohrozenie bezpečnosti a intenzívny stres

Významným signálom pre odchod z domu boli až konkrétne situácie, keď ženy pociťovali dôvodné ohrozenie bezpečnosti. Často po konkrétnej negatívnej skúsenosti, keď išlo o zdravie a bezpečie rodiny, najmä detí, ktoré sa zranili, alebo boli aktívnymi svedkami bojov.

Vo viacerých prípadoch hral svoju rolu strach o manželov a synov, ktorých mali násilne odviesť do armády. Ďalším dôvodom na odchod bol aj intenzívny stres zo života vo vojne a jeho dôsledky na psychiku žien. Hovorí pani Selma (64), ktorá pracovala v médiách: "Mala som psychosomatické bolesti, nemohla som dýchať, nevedela som, čo sa deje, čo sa deje s mojou rodinou v Bosne, nemohla som chodiť. Myslela som si, že mám zápal žalúdka, ale nepotvrdilo sa to. A potom som na to prišla. Bolela ma duša.“

Spoločným motívom žien k nútenému odchodu bola túžba po istote, bezpečí a "normálnom“ živote. Tieto predstavy boli spojené s naplnením základných potrieb – prístupu k vode, elektrine, plynu a možnosti práce či bezpečnej cesty do školy pre ich deti.

Ako ukazujú výpovede žien, najviac šokované boli z neočakávaného násilia vo svojom najbližšom okolí, s ktorým sa len veľmi ťažko vyrovnávali. Aj napriek tomu považovali odchod z domova iba za prechodný. Pani Rozica (64) spomína:

"Najťažšie bolo, že to bolo také náhle, takže som nemala doklady ani nič. Mala som iba zdravotné preukazy detí, ktoré som tu nemohla využiť. Vlastne sme si nevzali nič. Všetci sme si mysleli, že ideme preč len na chvíľu a potom sa vrátime! Nik nevedel, že odchádzame z domu navždy. Všetko ostalo upratané a pripravené na návrat.“

Pani Ljupka (58) situáciu dokresľuje: "Najhoršie bolo, že sme vôbec nevedeli, čo sa tam deje. Iba z televízie a správ. A to sme vždy behali na poštu a telefonovali domov, či je rodina v poriadku. Tie pocity, to si ani neviete predstaviť.“

Mám rešpekt k cukru

Samotná cesta bola veľmi náročná. Budúci migranti a migrantky museli úspešne prekonať niekoľko kontrolných stanovísk jednotlivých znepriatelených armád, kde boli podrobení dôkladnej osobnej kontrole. Cesta v napätej atmosfére tak namiesto niekoľkých hodín trvala aj niekoľko dní.

Hovorí pani Razumenka (57):,,Bolo strašné teplo, boli sme dehydrovaní, žiadna voda, syn celý čas stál, mal cudzie topánky na nohách, nemali sme nič! (…) Mne stále padala hlava únavou, pretože som držala na rukách malú dcérku. Dievčatko bolo úplne mdlé, akoby mŕtve. Začala som inštinktívne hľadať v kabelke a našla som len staré vrecúško cukru z kaviarne. Otvorila som ho a začala som jej ho dávať do tej malej pusinky, po zrniečkach. Ale nič sa nedialo. Až keď sa začal cukor rozpúšťať, začala prejavovať známky života. Odvtedy, keď som v kaviarni, vždy si strčím do kabelky cukor. Mám rešpekt voči cukru!“

Výskumné rozhovory so ženami z bývalej Juhoslávie sme robili v čase, keď sa začala v Európe zvyšovať mobilita utečencov zo Sýrie. Ženy empaticky a aktívne vnímali túto situáciu, ktorú detailne sledovali v médiách, a podľa ich slov im bolestne pripomínala ich osobnú utečeneckú skúsenosť. O to citlivejšie tak reagovali na xenofóbne a rasistické reakcie časti obyvateľov, ale hlavne na negatívne reakcie českých politikov.

Výstižne túto situáciu komentovala pani Snežena (65): "Keď sme prišli my, všetci sa nám snažili pomôcť, ale nik nevedel, ako na to. Učili sme sa všetci. Za pochodu. Ale úsilie tam bolo, najmä úradov a štátu. Teraz je úplne iná situácia. Nikto tým chudákom pomôcť nechce, aj keď by už vedeli ako. Nik z vás si nevie ani len predstaviť, čo sme zažívali za hrôzy, a čo isto zažívajú aj ľudia v Sýrii. A dúfam, že to ani nikdy nezažijete!“

Skupina asi 3 000 migrantov a migrantiek so štatútom dočasnej ochrany bola historicky vôbec prvou väčšou skupinou ľudí na úteku, ktorí prišli v tom čase ešte do Československa. A to bolo prvým stredoeurópskym štátom, ktorý urýchlene vytvoril prvý štátny program podpory a uzákonil inštitút tzv. dočasnej ochrany. Na túto časť histórie by sme nemali zabúdať a mali by sme sa k nej vracať pre skúsenosti, inšpirácie a pochopenie pre tých a tie, ktorí zažívajú utrpenie vojny dnes.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#vojna #juhoslávia #migrácia
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku