Uvítala by som napríklad kritickú diskusiu o tom, akú skutočnú spoločenskú hodnotu má výchova a starostlivosť o budúce generácie, keď za osemhodinovú prácu pri páse štát garantuje aspoň minimálnu mzdu, ale za trojnásobnú – 24-hodinovú šichtu, na ktorej matka či otec „fičia“ 365 dní v roku, ponúka almužnu sotva polovičnej výšky.
Zopár lokálnych politikov vyjadrí úctu matkám a poďakuje im za hodiny dobrovoľnej práce v materských centrách, ale nik z nich sa rovnako entuziasticky nezamýšľa nad tým, kde berú čas na druhú alebo tretiu šichtu neplatenej práce, aby suplovali verejné služby štátu. Ako oslavovať hromadným kočíkovaním spoločenskú rolu „matky“, keď sa ani z vlastného domu nedostanem bez zdolania prekážkovej dráhy v podobe takmer dvoch tuctov schodov? Dúfať, že pri presune vo verejnej doprave chytím jeden z mála bezbariérových vozňov, je ako podať si sazku-športku, nehovoriac o tom, že si budem musieť označiť plný lístok.
Zatiaľ čo ja tieto „milé prekážky“ budem zdolávať tak maximálne dva-tri roky, ľudia s obmedzenou mobilitou s nimi bojujú celý život. Naozaj nedozrel čas na feministickú alebo aspoň nejakú inú kritickú reflexiu Dňa matiek ako len bohumilou oslavou rodiny v parku?