Deti nepoznajú rasovú ani náboženskú neznášanlivosť, no takisto ešte nevedia rozlíšiť, čo je dobré a čo zlé. Výchovu a hodnoty, ktoré im vštepíme, si so sebou ponesú po celý svoj život a budú ich považovať za správne, preto treba vychovávať deti v duchu ľudských práv a poukazovať na ich dôležitosť. Nezabúdajme, že to budú práve ony, kto bude tieto hodnoty podávať ďalej a žiť v súlade s nimi!
Predsudky modernej doby
Každý má právo na ochranu svojej dôstojnosti, a taktiež sme si v demokratickom štáte všetci rovní. V našej krajine sme však každodenne svedkami prejavu diskriminácie a neznášanlivosti. Týka sa to najmä prístupu k našim rómskym spoluobčanom, ľuďom so zdravotným postihnutím alebo ku komukoľvek, kto sa nejako „odlišuje“. Najlepšie je to pozorovateľné práve v školskom prostredí. Vybrala som si túto tému preto, lebo ja sama som bola svedkom, ako boli takíto ľudia z kolektívu vyčlenení. Malo by to tak však byť? Odlišujú sa od nás v niečom? Keď stretnete na ulici napríklad človeka na vozíčku, inej farby pleti alebo dvoch ľudí rovnakého pohlavia držiacich sa za ruky, mnohým napadne, že zrejme áno. Ja si to však nemyslím.
Každému sa môže v živote prihodiť situácia, ktorá nás nejakým spôsobom obmedzí vo vykonávaní každodenných činností. Urobí to z nás však horšieho človeka? Ako môže človek inej národnosti alebo farby pleti za to, kde sa narodil? Sú to len predsudky dnešnej modernej doby, keď každý z nás musí vyzerať ako vystrihnutý z módneho časopisu. Kvality ľudskej bytosti sú však schované úplne niekde inde, a istotne by sme ich nemali hľadať na povrchu. Ako som už spomenula, ľudské práva prislúchajú každej osobe, sú nepremlčateľné, nezrušiteľné, nescudziteľné, a hlavne sú neodňateľné. Tam, kde sa končia moje práva, začínajú sa práva druhých.
Ľudské práva doma i v škole
V takomto zmysle by mali byť vedení všetci už od narodenia. Výchova dieťaťa sa začína u rodičov. Sú to práve oni, kto by mal deti od prvého momentu viesť a vychovávať k ľudským právam a k demokratickému mysleniu. Každý rodič by si mal dávať pozor a zamyslieť sa nad tým, ako pred svojím dieťaťom koná a čo hovorí. Ak na prejave rodiča dieťa spozoruje známky neznášanlivosti, netolerancie a nedemokratického myslenia, takéto myslenie si osvojí. Nie nadarmo sa hovorí: „Čo sa v mladosti naučíš, v starobe akoby si našiel.“
V druhom rade prichádzajú na rad materské a základné školy. Prvým krokom pri výchove k ľudským právam a tolerancii by malo byť úplné eliminovanie segregácie osôb inej etnickej príslušnosti. Už od predškolského veku by mali deti prichádzať do styku s inými kultúrami, zvykmi, tradíciami, a tak byť postupne vzdelávané v oblastiach náuky o právach svojich, ale aj ostatných ľudí. Je dôležité, aby sa začala výučba a vedenie k hodnotám v takom skorom veku, pretože čím je človek starší, tým ťažšie mení svoje názory.
Na základných školách by som už od prvého ročníka zaviedla občiansku náuku, kde by sa žiaci zoznámili s prvými informáciami, a aj naďalej by sa venovali spoznávaniu iných kultúr. Aj hodiny etickej výchovy by som poňala takýmto smerom. Tiež by som zaviedla Olympiádu ľudských práv na základných školách, čím by boli deti motivované svoje poznatky o ľudských právach prehlbovať. Na každej strednej škole by sa mala, v každom odbore, vyučovať náuka o spoločnosti, pretože všetci sme občania, a takisto by sme mali poznať spoločnosť, v ktorej žijeme. Súčasťou stredoškolského vzdelávania by malo byť aj viac hodín o pohlavnej orientácii, kde by sa študenti oboznamovali s inými sexuálnymi orientáciami, aby dokázali porozumieť takýmto ľuďom a pochopiť, že sa od nás nelíšia.
Byť iný nie je nič zlé
Takýmto školským systémom môžeme xenofóbne názory a zmýšľanie u detí, ktorých rodičia neviedli k tolerancii, úplne eliminovať. Takto vzdelávaní ľudia majú predpoklad stať sa plnohodnotnými členmi demokratickej spoločnosti. Budú schopní počúvať a tolerovať názory ostatných a budú vedieť takisto riešiť nezhody a spory nenásilne, dohodou obidvoch strán. Budú si uvedomovať svoje občianske povinnosti a pozdvihne sa aj ich záujem o dianie v štáte, chuť voliť a byť volený.
Prirodzene sa v ľuďoch zakorení povinnosť konať spravodlivo a pomáhať druhým. Ak občania budú žiť šťastne a budú mať zaručené svoje práva, prispeje to k celkovému chodu spoločnosti a prosperite štátu, pozdvihne sa chuť ľudí pracovať, veď veľa povolaní je založených na pomoci ostatným, čo môže byť ich motiváciou.
V demokratickom štáte by mali byť ľudia vedení k ľudským právam vo všetkých ich aspektoch už od mladého veku, čím by sa prispelo k rozvoju šťastnejšej a prosperujúcejšej demokratickej spoločnosti, ktorá si bude vedomá toho, že byť iný nie je nič zlé. Takisto človek, ktorý bol už od malička správne vedený, nikdy vo svojej dospelosti nezažije trápnu situáciu, keď bude spoločnosťou odsúdený za svoje zastarané názory. Žijeme predsa v inteligentnej spoločnosti 21. storočia, kde neopodstatnené predsudky a extrémizmus nemajú čo robiť.