Národné parky sú, naopak, využívané najmä ako zdroj príjmov pre relatívne úzku skupinu profitujúcu z lyžiarskych stredísk, ťažby dreva a iných ekonomických aktivít, ktoré zaťažujú životné prostredie i v nechránených územiach. Štát by sa už mal rozhodnúť, čo chce zachovať pre ďalšie generácie.
Prevládajú nejasné pravidlá
Spoločnosť má pocit, že developeri majú v národných parkoch neobmedzenú moc, k riešeniu nesmeruje ani neustály konflikt s poľovníkmi a lesníkmi, niekedy zbytočné obmedzenia zo strany ochrany prírody, a turista sa namiesto lesa ľahko ocitne na rúbanisku, na ktorom je zákaz stanovania. Dôvod? Nejasné pravidlá, nedostatočné vymáhanie práva, výnimky zo zákona na devastačné aktivity, nesystematické dotácie a slabá politická vôľa riešiť súčasnú situáciu.
Územia, ktoré by mali patriť k pýche Slovenska, dnes bojujú s obrovskými výrubmi, malými vodnými elektrárňami a novými lyžiarskymi stanicami. Nevyriešené konflikty, rôzne interpretácie súčasnej legislatívy a prenášanie problémov z minulosti spôsobujú, že ochrana prírody je spájaná s prísnymi zákazmi. Pritom tak ako iné odvetvia i ochrana prírody prešla určitým vývojom.
Dnes nehovoríme o „zatváraní“ prírody, ale o spoločných riešeniach pre prírodu i región. Trendom v európskych krajinách je ochrániť to najvzácnejšie, čo máme, ale dôsledne – prostredníctvom zón bez zásahu, ale zároveň poskytnúť priestor pre rozvoj vidieka, podporu turistiky a zamestnanosti v regióne. Okrem iného to znamená zaviesť opatrenia, ktoré ochránia to, kvôli čomu turista do národného parku príde, a zároveň poskytnúť servis, aby sa tam cítil dobre.
Aby sme takýto priestor mohli vytvoriť, potrebujeme zaviesť jasné pravidlá pre chránené územia a najmä zabezpečiť vymáhateľnosť zákona – problém, ktorým netrpí len ochrana prírody. Oproti iným krajinám, ako je Poľsko či Česká republika, výraznou systémovou chybou je, že ochrana prírody nemá dostatočné kompetencie na výkon svojej činnosti. Je síce zodpovedná za ochranu prírody v územiach, ale rozhodujúce kompetencie a slovo majú iné subjekty či záujmové skupiny. V mnohých prípadoch ochrana prírody len vydá stanovisko a rozhodnutie závisí od úradov životného prostredia.
V súčasnosti spoločnosť pobúrili neprimerané výruby. Lesníci spravujú chránené územia podľa programov starostlivosti o les, definujúcich predovšetkým rozsah ťažby dreva, a ochrana prírody je zohľadnená len čiastočne. Prirodzene teda prevažná časť lesníkov vníma les najmä z tej hospodárskej funkcie a nie z hľadiska ochrany vzácnych druhov a biotopov. To by bolo v poriadku, ale nie v národných parkoch či prísne chránených územiach. Medzery a nesúlad v zákone spôsobujú, že dochádza k situáciám, ako sú výruby na Sihoti či rozsiahla ťažba v národných parkoch, hlavne v Nízkych Tatrách. Ťažba dreva sa za poslednú dekádu zdvojnásobila a plánuje sa zvyšovať ďalej – i v chránených územiach.
Nejasnými pravidlami trpia aj podnikatelia či vlastníci pôdy v chránených územiach. Napríklad po kalamite z jednej strany sú nútení drevo zlikvidovať a z druhej strany zase ponechať v lese, pričom z obidvoch strán im hrozí postih. I v súdnych sporoch sa stáva, že ten istý problém je riešený v každom meste ináč.
Chýba fond na výkup pôdy
Ľudia si vedia predstaviť, čo by nastalo, ak by vyhynuli včely, ale už menej si uvedomujú následky rozsiahlych výrubov lesa, ktoré so sebou nesú zmeny vo vodnom režime, vyššie riziko záplav alebo stratu biotopov pre vzácne druhy živočíchov. Jasnejšie pravidlá by vniesla toľko diskutovaná zonácia národných parkov, ktorá by umožnila skombinovať využívanie krajiny s ochranou prírody.
Je škoda, že novela zákona o ochrane prírody a krajiny, pripravovaná v roku 2012, sa nakoniec nedotiahla do konca. Bola pripravovaná za účasti expertov a odbornej verejnosti a prinášala mnoho progresívnych riešení. Národné parky na Slovensku nespĺňajú kritériá IUCN (Medzinárodná únia ochrany prírody a prírodných zdrojov), podľa ktorých by malo byť 75 % územia spravovaných v súlade s primárnym cieľom, ktorým je ochrana prirodzených procesov bez zásahov ľudí. Viacerí experti sa zhodnú, že v našich podmienkach je to ťažko realizovateľné, ale minimálne polovica rozlohy bez zásahu už poskytuje riešenie pre ochranu prírody i socio-ekonomický rozvoj zároveň.
Využívanie chránených území dnes určujú plány starostlivosti schvaľované vládou. Plány definujú opatrenia, ktoré sú prejednávané s vlastníkmi a užívateľmi pôdy, čo vedie k spoločnej dohode o správe parku. Žiaľ, dosiaľ bolo schválených iba 20 plánov, pričom ďalších vyše 130 už dlho čaká na schválenie, a tak necháva vlastníkov, ochranárov, ale i investorov v neistote. Opäť chýba politická vôľa zabezpečiť, aby chránené územia boli spravované podľa pravidiel. Z doteraz schválených parkov je považovaný ako úspešný plán Národného parku Slovenský raj, ktorý definuje 30 % územia ako bezzásahové zóny. V súčasnosti navrhovaný plán pre NP Poloniny hovorí iba o 5 % bezzásahových zón, čo dáva priestor pre ťažbu dreva, pričom tento park bol vyhlásený najmä kvôli mimoriadne vzácnym lesom.
Ďalším problémom sú vlastnícko-užívateľské vzťahy. V okolitých krajinách ako Česká republika alebo Poľsko sa už dlhodobo snažia súkromné pozemky v chránených územiach vykupovať. V týchto krajinách bol zriadený fond na výkup pôdy v chránených územiach do vlastníctva štátu, pričom u nás i napriek tlaku odbornej verejnosti takýto fond stále neexistuje. Štát je potom odkázaný na dohodu s vlastníkmi, ktorí cítia obmedzenia alebo slabé kompenzácie.
Chrániť to najvzácnejšie
Hlavným poslaním organizácie WWF je „zastaviť ničenie planéty a vytvoriť budúcnosť, kde bude človek žiť v súlade s prírodou“. To však neznamená žiť „v indiánskom štýle“, ale prestať ničiť prírodu a rešpektovať ju nielen ako priestor pre druhy, ktoré by inde neprežili, ale aj ako zdroj kyslíka, vody či potravy, od ktorých sme všetci závislí. Všetky najznámejšie parky v Európe dôsledne chránia v zónach bez zásahu to najvzácnejšie – a práve kvôli zachovanej prírode sa tam hrnú turisti z celého sveta a ich výnosy stúpajú. Návštevník ide za čistým vzduchom, pokojom, nádherným pohľadom na panenskú prírodu, nie kvôli obrovskej reštaurácii na vrchole alebo prechádzke pod lanovkou na dôsledne upravenej zjazdovke.