Realita provizórnych utečeneckých táborov na území európskych krajín hrdo sa hlásiacich k pilierom demokracie a ochrane ľudských práv nás už nepoburuje. Tým, ktorí prežijú strastiplnú cestu síce nehrozí priama smrť, no ich zdravie balansuje na ostrí noža, a pre dôstojnosť či súkromie v táboroch niet miesta. I to sa však pre nás stalo normálnym.
Téma sa pomaly vytráca z hľadáčika médií, verejné zbierky prestávajú byť podporované a fotka utopeného dieťaťa už nezaujme. Oni sú však stále tu. Každý deň noví ľudia utekajú pred hrôzami konfliktov, slepo veriac v solidaritu Európy. Nezabúdajme na nich. Utečenky a utečenci, ktorí bez hygieny a neustále hladní čakajú niekde na Balkáne, si zaslúžia našu pozornosť a pomoc rovnako ako ľudia, ktorí boli na ich mieste pred rokom.