Zápasy sa odohrávali v atmosfére bezstarostnosti, zo strany obyvateľstva ich sprevádzalo nebývalé nadšenie, a hoci sa Nemecko vtedy nestalo majstrom sveta, usporiadatelia i reprezentačný tím si vyslúžili titul „víťazi sŕdc“. Ako sa medzičasom zmenila „futbalová“ nálada možno ilustrovať na dvoch absurdných, rasisticky motivovaných škandáloch.
Prvým bola štvavá kampaň na sociálnych sieťach proti Kinder čokoláde. Jej výrobca pri príležitosti Eura 2016 vymenil obrázok blond chlapčeka na obale za portréty detí tmavej pleti, v ktorých iniciátori protestu (Pegida) nespoznali členov nemeckej futbalovej reprezentácie. Jeden z týchto futbalistov sa dokonca stal terčom verbálneho útoku Alexandra Gaulanda z Alternatívy pre Nemecko. Ľudia vraj „považujú Jérôma Boatenga za dobrého futbalistu, za suseda by ho však nechceli“.
V tomto kontexte bol mojím najkrajším zážitkom e-mail kamarátky zo Slovenska, ktorá so svojím tureckým manželom žije v USA. Ich synovia nefandili ani Slovákom, ani Turkom, ale – nemeckému tímu. Potom čo Nemecko vypadlo z boja o postup do finále plakali, odmietli večerať, nedali sa utíšiť. To sú tie pravé, ešte ničím neskazené športové emócie! Chlapci totiž neriešili pochybnú národnú hrdosť, ani koľko je v tíme cudzincov, či kto je akej pleti. Jednoducho boli presvedčení, že fandia tým najlepším. Kiežby im to ostalo!