Tento rok ma program Pohody mimoriadne potešil. Aj preto, že na ňom vystúpili speváčky PJ Harvey a Róisín Murphy, ktoré už dlhé roky patria medzi moje najobľúbenejšie, pretože tam hrala postpunková ženská kapela Savages a bola výborná, pretože som naživo mohla v literárnom stane zažiť diskusiu s mojou obľúbenou autorkou Olgou Tokarczuk.
Opilecká agresivita
Festival Pohoda odporúčam každému a každej – nielen kvôli programu, ale aj kvôli hygiene, strave a v neposlednom rade kvôli atmosfére. Tento rok som si však uvedomila, že pri rozprávaní o Pohode jednu informáciu vynechávam. Nie je to však zámer. Ide o niečo, čo zažívam niekedy viac, niekedy menej intenzívne, niečo, čo po skončení festivalu vytesním, zaženiem do podvedomia. Opití, agresívni muži.
Na mysli mám niektorých účastníkov festivalov a netýka sa to iba Pohody. Pre ktorých vo festivalovom areáli začínajú platiť úplne iné pravidlá, resp. všetky pravidlá prestanú platiť. Vďaka nim som si počas koncertu PJ Harvey zažila postrkovanie, sácanie, obliatie pivom a krátku diskusiu s davom sa predierajúcim mužom, ktorú som ukončila otázkou: „A vám nevadí, že mi kazíte zážitok?“ Jasné, že nie. Podobnú skúsenosť som mala aj pri vystúpení Róisín Murphy, počas ktorého mi dokonca jeden pán pri vykrikovaní a povzbudzovaní davu, otočený chrbtom k speváčke (chápem, že to nebolo zámerne, ale nezvyčajné to bolo) napľul do tváre. Keď som sa rozprávala s ostatnými ženami o tomto jave, zazneli z ich úst vyjadrenia ako „preto na festivaly nechodím, pretože tohto sa bojím,“ alebo „zažila som to raz a už nikdy viac tam nepôjdem,“ alebo „veď to je na festivaloch normálne, tak to tam proste chodí“. Jedna dobrá známa mi odporučila ísť na country festival aj napriek tomu, že k tomuto hudobnému žánru neinklinujem, lebo „tam sú ľudia pokojnejší“.
Festivalová kultúra
Nie, odmietam tento druh festivalového násilia často ospravedlňovaného alkoholom, davovou psychózou, vekom a neviem čím všetkým, prijať ako normálny jav aj napriek tomu, že ide o jav bežný. Obávam sa však, že tomuto správaniu neviem zabrániť, neviem sa mu ani ubrániť, o to viac, že som žena a v porovnaní s mužom stojacim vedľa mňa som ľahký terč, úder s najväčšou pravdepodobnosťou nevrátim – a keby aj, tak čo?
Uvedomujem si, že nie je v silách organizátorov niesť zodpovednosť za správanie všetkých účastníkov, a už vôbec nie pri účasti 30 tisíc ľudí, a ani to neočakávam. Uvedomujem si, že festival nie je len pre nás, ale je aj o nás, nielen program, umelkyne a umelci, ale aj my vytvárame festivalovú kultúru. Aj my vytvárame Pohodu a spomienky, ktorých symbolom sú náramky na našich zápästiach.