Kto sa bojí mimovládok

05.09.2016 15:00

Určité mimovládne organizácie na Slovensku sa stali pre určitý typ politikov strašiakom, dokonca nepriateľom. Snahy o ich umlčanie u nás zatiaľ napriek tomu nemajú veľkú tradíciu. Našťastie. Ale čo nie je, môže byť.

Mimovládky v minulosti organizovali veľké úspešné kampane, ktoré sa podpísali pod voličské účasti, respektíve neúčasti na parlamentných voľbách či referendách. A to mnohým politickým hráčom nevoňalo a nevonia dodnes. Kampaň Nie je nám to jedno z roku 2002, ktorú za účasti stoviek aktívnych občanov a organizácií zorganizovali združenia Hlava 98 a Občianske oko, bola natoľko úspešná, že sa slogan nie nepodobný názvu (a mottu) kampane objavil aj ako jeden z volebných sloganov Smeru v eurovoľbách 2004. Hoci, samozrejme, o plagiátorstvo vraj nešlo.

Mimovládky a moc

Poďme si – vzhľadom na najnovšiu nenápadnú iniciatívu jedného z opozičných subjektov – zopakovať, čo to tie mimovládne organizácie vlastne sú, čo robia a za čo. Azda všetci už poznáme slovo aktivista/akti­vistka. Čím viac politikov aktivisti srdia, tým ich poznáme lepšie; nálepka krikľúňov sa ich drží o to viac, o čo viac stoja politikom (a ich vodičom z ekonomickej sféry) na otlakoch.

Mimovládne organizácie sú – formálne povedané – organizácie s právnou subjektivitou vytvorené súkromnými osobami alebo organizáciami, ktoré sa nezúčastňujú na vláde a ani vo vláde nemajú svojich zástupcov. Ak sa aj štát podieľa na ich založení, ich mimovládny rozmer je daný tým, že štát vrátane samospráv nemá vplyv na ich chod. (Alebo by nemal mať, ale to je už iná kapitola.)

Silná tradícia spolkov z dôb prvej Československej republiky sa postupom času menila. V minulom režime tieto organizácie zakladal a kontroloval štát zväčša pod jednou strechou s názvom Národný front. Dnes môže mimovládnu organizáciu – za splnenia určitých podmienok – založiť prakticky ktokoľvek.

Mimovládky, ktoré označujeme aj súhrnným pojmom tretí sektor, majú rozličnú formu i obsah činnosti. Najčastejšie ide o občianske združenia, nadácie, náboženské spoločnosti a neziskové organizácie poskytujúce všeobecne prospešné služby. Ich typickými prostrediami sú sociálne služby a charita, zdravotníctvo, šport, kultúra a osveta, voľnočasové a vzdelávacie aktivity (nielen) pre deti a mládež, ochrana životného prostredia, kvalita života a spotrebiteľský dohľad, hobby, a samozrejme, toľko diskutovaná ochrana ľudských práv, či toľko obávaný watchdoging, teda monitorovanie zneužívania moci.

Mimovládky získavajú prostriedky na svoje aktivity zo súkromných zdrojov od členských príspevkov a darov súkromných donorov až po granty od domácich či zahraničných štátnych subjektov. A práve z tých posledne vymenovaných majú politici diktátorského razenia najväčší strach. Oprávnene. Snahu mimovládok zachovať ducha liberálnej demokracie v prostredí, ktoré sa začína v istých témach meniť v neslobodu a diskrimináciu, podporujú zahraničné subjekty veľmi často. Nebolo to iné v časoch bývalého režimu, nie je to iné ani dnes, a netýka sa to iba Slovenska.

Od cirkví až po Dúhový Pride

Matúš Ritomský, jeden z aktivistov, ktorí stáli pri zrode antirasistických organizácií na Slovensku, nedávno napísal, že „útoky na tretí sektor sú predovšetkým nezmyselné – ide predsa o široké spektrum organizácií a združení, ktoré majú pestrú agendu a často sa snažia spoločnosť ovplyvňovať z odlišných pozícií. Aliancia za rodinu je občianska iniciatíva rovnako ako združenie organizujúce Dúhový Pride.“

Premeňme si teda „vágne“ definície na drobné. Petícia na ochranu vodných tokov má obrovský zmysel, veď čistú vodu potrebujeme aj my, aj zvieratá, lesy či pôda. Rovnako zmysluplná je snaha získať dostatok podpisov za uznanie takej samozrejmosti, ako že aj zviera je živá, cítiaca bytosť. Bez iniciatív na ochranu pamiatok by sa mnoho ľudí ani nedozvedelo, že je ďalšia v ohrození. Zelené hliadky pomáhajú likvidovať odpad, športové kluby vedú deti k pravidelnému pohybu a učia ich pravidlám fair-play.

Pacientske či seniorské organizácie pomáhajú tým, ktorí sa ocitli v ťažkej životnej situácii. Spotrebiteľské združenia dozerajú na to, aby nás nikto „neošmekol“, ani štát, ani súkromná sféra. Čím iným ako občianskou iniciatívou je spoločná snaha obyvateľov bytového domu zabrániť výstavbe čerpacej stanice pod oknami domu, neďaleko detského ihriska či večery o histórii, umení, prírode? A určite ste už aj vy pomáhali hľadať domov pre opusteného psíka či podpísali výzvu na záchranu parčíka vo vašom okolí.

No a sú tu aj združenia, ktoré trápia také problémy, aké druhí ľudia nevidia, ignorujú ich, ba dokonca ich za problémy ani nepovažujú. Príbehov, ktoré niekoho pália, preto hasí ich príčiny či následky, sú milióny. Ak by neexistovali aktívni občania, museli by sme sa nimi stať my sami, alebo si ich vymyslieť, natoľko nedozerná je potreba ich existencie (a konania) v spoločnosti.

Pozerať sa za roh

Kto sa nevenuje občianskym témam, nemusí dohliadnuť za roh fungovania spoločnosti, ktorou hýbe veľká politika a koriguje ju tá „malá“, občianska. Potom je jednoduché podľahnúť ľúbivým, o to nezmyselnejším slovám o nebezpečných zahraničných agentoch, číhajúcich na našu rodnú slovenskú hrudu s cieľom jej ublížiť, zatiahnuť ju do područia cudzích mocností, potom je ľahké prijať za svoje tvrdenia kdejakého „nepolitika“.

Na Slovensku je evidovaných okolo 50-tisíc združení, ktoré spadajú pod pojem mimovládna organizácia. Nie všetky sú aktívne a iba zlomok z nich sú tie, z ktorých padá na politikov hrôza. Tie, pre ktoré poslanec Boris Kollár z hnutia Sme rodina vyhlásil, že verejná kontrola mimovládnych organizácií by mala byť prioritou vlády, pretože sa „za posledné mesiace stále zreteľnejšie ukazuje, že ďalším hráčom v politike sú mimovládne organizácie, najmä tie platené zo zahraničia“.

Nuž, čo k tomu dodať okrem toho, že mimovládky už štátom kontrolované sú. Stačí si len naštudovať zákon o združovaní občanov, zákon o nadáciách, o petičnom práve, o neziskových organizáciách poskytujúcich všeobecne prospešné služby a ďalšie. Iste nielen Borisa Kollára hnevá, že „neustále naráža na vyjadrenia rôznych nadácií, think tankov a neziskových organizácií“. Taký je už osud politika. To on musí byť kontrolovaný. Pracuje za štátny peniaz, musí sa kontrole podrobiť.

Volať po účelovej kontrole mimovládnych organizácií znamená nielen obmedziť tak prepotrebnú prácu každej z nich, ale predovšetkým znamená volať po nekontrolovanom a neobmedzenom poli pôsobenia pre seba. Keď ide o smerovanie a charakter štátu, treba obzvlášť pozorne sledovať, kto chce koho kontrolovať.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo. Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#mimovládky
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku