Zaobišlo sa to bez panoramatických pohľadov na hrady a zámky, tečúce rieky, rozkvitnuté lúky, vejúce vlajky a fotošopové štátne znaky. Prejavy boli aj kritické. Hovorilo sa o chybách, ktoré sa pri stavbe urobili, o predražení projektu, o korupcii. V rozhovoroch sa vrcholní predstavitelia štátu vyjadrovali, prečo považujú za dôležité podporovať modernú, svetovú architektúru, prečo sa oplatí experimentovať a hľadať nové cesty v stavebníctve, v mestskom plánovaní a kultúre. A komentovali aj odvážnu dramaturgiu programu, kde polovicu tvorila nová hudba.
Skúšal som si predstaviť, že by u nás niekto oslovil napríklad Martina Burlasa, aby pre vzácnu príležitosť napísal pôvodnú skladbu, a premiér či predseda parlamentu by mu ďakovali v priamom prenose verejnoprávnej televízie. Mnohí vo svojich príhovoroch opakovali, že toto je verejná budova otvorená pre všetkých, že filharmónia patrí k základom identity mesta i človeka, a boli ozaj hrdí, že sa to všetko napokon podarilo, aj keď s veľkým meškaním. Iste, viem, že aj v Nemecku by sa našli masy, ktoré by radšej videli pestré štátne symboly, futbalistov alebo dychovku. No pozeral som to a hovoril som si, že toto je priam civilizačný rozdiel v chápaní toho, ako sa má krajina prezentovať navonok, ale aj aká je vlastne úloha štátu, verejných zdrojov a kultúry v modernej spoločnosti.