Zjednotení v rozmanitosti

03.05.2017 16:00
Dejepis ucebnica
Ilustračné foto. Autor: ,

„Súčasné dianie nám ukazuje, že nedostatočné znalosti dejepisu môžu byť hrozbou pre bezpečnosť štátu, pretože robia občana bezmocným voči dezinformáciám a propagande. Vyučovanie dejín je súčasťou imunitného systému štátu.“

Len máloktorý citát opisuje dnešnú dobu tak výstižne, ako práve tento od stredoškolského učiteľa dejepisu Juraja Smatanu. Aké môžu mať nedostatočné znalosti dejepisu následky, to sa čoraz častejšie ukazuje aj na sociálnych sieťach.

Facebook a Instagram sú skvelými propagačnými prostriedkami nielen v marketingovej sfére, ale aj v tej politickej, a to hlavne pred voľbami. Najmä mladí ľudia zvyknú na sociálnych sieťach tráviť každý deň aj niekoľko hodín, počas ktorých si pasívne vytvárajú obraz o aktuálnom dianí. Bez znalostí o kľúčových udalostiach našich dejín sme však schopní uveriť aj akýmkoľvek hoaxom. Pokiaľ sa osemnásťročný prvovolič nezaujíma o život vo svojom štáte aktívne, svoj názor si vytvorí v prvom rade podľa toho, čo sa naňho stihlo nalepiť na internete. Výsledok? Takmer 23 percent prvovoličov hlasovalo minulý rok za extrémistickú stranu.

V roku 2009, keď bola oficiálne spustená slovenská verzia Facebooku, sme ešte mohli rozlišovať online a offline svet. Teraz je to podľa môjho názoru už bezpredmetné. Na sociálnych sieťach sme poväčšine tak často, že prvý svet je súčasťou druhého. Aj keď nie sme práve prihlásení, uvažujeme nad konverzáciami, pre­čítanými aktualitami, trendmi a zhotovujeme oveľa viac fotografií ako kedysi s cieľom naše podarené výtvory neskôr niekde uverejniť. Sloboda prejavu nadobudla také podoby a rozmery, o ktorých predošlá generácia nesnívala ani v sci-fi príbehoch.

Už žiadna cenzúra ako kedysi, statusy nám môžu poslúžiť aj ako denník. Musíme však rátať s tým, že nie všetci zdieľajú náš pohľad na vec. Najmä pod článkami spravodajských portálov na Facebooku vznikajú siahodlhé diskusie, ktoré sa často nezaobídu ani bez nadávok a právo na zachovanie ľudskej cti a dôstojnosti je často porušované. Každý prejav agresivity, ktorý zažijeme na sociálnych sieťach, nás trápi aj po tom, čo sa odhlásime. A preto je aj kyberšikana takým vážnym problémom. Agresor môže tvrdiť, že niekomu ubližoval len v online svete, ale neuvedomuje si, že pocity poníženia prenasledujú jeho obeť stále. V tých najvážnejších prípadoch sa obeť začína cítiť menejcenne, nedokáže sa sústrediť v škole a dokonca sa môže uchýliť k sebapoškodzo­vaniu. Agresor teda u danej osoby nepriamo narúša aj právo na vzdelanie a na život. Online a offline svet už naozaj splývajú.

V Spojených štátoch je veľmi populárny Twitter, prostredníctvom ktorého sa ľuďom prihovára aj najnovší americký prezident Donald Trump. Len krátko po jeho zvolení do úradu si médiá začali všímať, že nie všetky jeho príspevky súhlasia s pravdou, ako napríklad ním uvedený počet prítomných na inaugurácii. Novinári sú zo strany politikov, ale aj občanov často kritizovaní, ale často sú to práve oni, kto uvádza veci na pravú mieru a pomenúva javy ich pravým menom. Svetové médiá upozorňujú na zásadné kroky amerického prezidenta a mnohé titulky hlásajú: „Kým v Spojených štátoch stavajú na hraniciach plot, Kanaďania pozývajú imigrantov na hokej.“

Slovenské médiá sa často už ani nevedia zbaviť ironického podtónu, keď musia opisovať bizarné parlamentné zasadnutia, zatiaľ čo extrémistickej strane naďalej rastie percento popularity a koalícia nemá na ich zastavenie žiadny plán. Novinári sa ich snažia zastaviť aspoň tým, že pokiaľ extrémisti na svojich stránkach prekrúcajú pravdu, redakcie o tom čo najskôr uverejnia články aj s odborným vyvrátením sporných častí. V súčasnosti však akoby aj napriek tomu platil výrok sofistov: „Pravdu má ten, kto vie o nej presvedčiť toho druhého.“ Práve nedostatočný záujem o dejepis spôsobuje, že najmladší voliči, ktorí si názor na štátne usporiadanie ešte len začínajú tvoriť, veria tým, ktorí „kričia“ najhlasnejšie.

Sociálne siete sú skvelými komunikačnými prostriedkami, ktoré nám slúžia aj na sebavyjadrenie našich osobností. Facebook začínal s účelom spojiť študentov jednej univerzity. Bolo to priateľské miesto, ktorému však zmenili reputáciu tí, čo neberú do úvahy heslo: moja sloboda sa končí tam, kde sa začína sloboda ostatných. Žiadny z našich príspevkov či komentárov by nemal akýmkoľvek spôsobom obmedzovať práva a slobody ostatných. Na sociálnych sieťach by sme sa mali správať tak, ako si to vyžaduje aj komunikácia naživo: empaticky, ohľaduplne a zodpovedne. Sme zodpovední za všetko, čo zverejníme. A hoci každý z nás oplýva slobodou prejavu, skôr ako klikneme odoslať, mali by sme sa zamyslieť nad dôsledkami, ktoré svojimi príspevkami môžeme spôsobiť.

Alexander Dubček, politik, na ktorého naši rodičia radi spomínajú, vyhlásil: „Hranice nie sú na to, aby ľudí rozdeľovali, ale spájali.“ To isté sa dá povedať aj o sociálnych sieťach. Práve spájať ľudí po celom svete je ich primárnym cieľom. V období, keď už nemá zmysel rozlišovať online a offline život, by sme na čele so štátnymi predstaviteľmi nemali zabúdať, že naša sloboda sa končí tam, kde sa začína sloboda ostatných. Nesieme zodpovednosť nielen za svoje šťastie, ale aj za šťastie spoločnosti ako celku. Nezdá sa vám šokujúce, že najhoršie vojny ľudstva sa odohrali len počas minulého storočia? Súčasný skepticizmus, nedôverčivosť a časté sebecké správanie majú svoje príčiny. Aké budú ich dôsledky, ukáže čas. Faktom však zostáva, že teraz by sme viac než kedykoľvek predtým mali zostať zjednotení v rozmanitosti.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#dejepis
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk