Že je pokrytec? To by bolo možno ešte to miernejšie pomenovanie.
Pokrytectvom je, keď chce vládna väčšina meniť tajnú voľbu prokurátora až vtedy, keď zistí, že nezaručí úspech jej kandidáta. Pokrytectvom je, keď si premiérka spomenie, že náš systém kopíruje sovietsky model a treba ho zmeniť – až vtedy, keď len absencia jedného poslanca zabránila, aby bol zvolený kandidát opozície. A pokrytectvom sú rečičky, že verejná voľba je najsprávnejšia, pretože „voliči majú právo vedieť, ako ich poslanci hlasujú“.
Nejde teraz o Trnku či Čentéša. Voliči nie sú povinní kaziť si život ustavičnými úvahami o skrytých záujmoch, ktoré hýbu životom politickej triedy. A je dosť pravdepodobné, že im na tom, akou technikou sa volí prokurátor, väčšinou pramálo záleží. V skutočnosti ani jeden zo spôsobov nie je ideálny a ani jeden nezaručí oddelenie prokuratúry od politiky.
Úplne nanič však je, keď sa pravidlá politiky zasa raz ohýbajú podľa aktuálnych potrieb tej-ktorej väčšiny. Dnes je to jedna vláda, zajtra príde iná. A čo potom? Raz to bude dobré, lebo sú to „naši“, potom to bude zlé, pretože to budú tí druhí? Prístup vládnej koalície k téme voľby prokurátora je pokrytecký. Nič na tom nemenia jej vznešené argumenty ani traktáty o zastupiteľskej demokracii.